Alena Vrbanová
Mentálny pohyb / smerom k prírode

Nové dielo Pavly Scerankovej, ktoré predstavila v rámci českej sekcie na Prague Biennale 5, svojou estetikou prirodzene nadväzuje na predchádzajúce práce (azda najbližšie má k sérii objektov „Visit Home“ z roku 2010). Opäť ide o statický objekt z dreva, ktorého forma – či archaicky povedané „tvar“ – je výsledkom významového pohybu vo vnútri veci, akejsi fakticky neprítomnej animácie rastu, vzopätia, premeny či naopak ustupovania hmoty. Táto animácia sa vzácne odohráva na úrovni tvorby a potom recepcie, nie však v rovine fyzickej existencie diela. Sceranková tak elegantne prekračuje ozveny kinetizmu v soche a využíva skôr prostriedky vlastné videu resp. filmu – napríklad keď „strihá“ (zastavuje) pomyselný pohyb vo chvíli vrcholného vzopätia alebo naopak únavy a ochabnutia, ktorý potom ponúka v precíznej 3D materiálovej kompozícii.

Na rozdiel od predchádzajúcich prác sa v novom objekte autorka neopiera o pamäť či vlastnú mytológiu nájdených vecí, ale naopak simulujúc estetiku ready made vytvára celkom nový objekt s autentickou autorskou sémantikou. Z miesta bežne určeného maliarskemu plátnu (a teda 2D obrazu) na stojane sa doslova tlačí, vyrastá rozvinutý puk kvetu, akoby navzdory pôvodnému určeniu a až surrealisticky (či dokonca explozívne) prekračujúc neprítomný obraz v priestore. Sceranková teda opäť animuje, vizuálne oživuje predstavu, v ktorej príroda prerastá svoj vlastný obraz a až tu sa stáva skutočnou, hmatateľnou, bytostne prítomnou. K téme prírody napokon odkazuje aj materiálové riešenie objektu, kedy drevo ako tradičný výtvarný materiál naberá rovnako tradičnú významovosť (sémantika života, pohybu, rastu, tvárnosti a pod.).

Dielo je sugestívnou úvahou o vzťahu prírody a umenia, o tom, či a ako je umenie dnes schopné prírodu zachytávať alebo dokonca reprezentovať. Zvláštny, vyložene konceptuálny názov „Umenie nezmerateľných vedeckých otázok I.“ upriamuje pozornosť k podstate Scerankovej tvorby, ktorá sa nateraz ukazuje ako mimoriadne senzitívna práve v otázke umenia samotného, tu špecificky v otázke povahy a zmyslu reprezentácie prírody v umení a jeho aktuálnych formách (rovnako je tomu potom aj v diele „Umenie nezmerateľných vedeckých otázok II.“, kde autorka túto problematiku skúma v prostredí videa a objektu resp. v priestore ich spoločnej inštalácie). A hoci možno viaceré Scerankovej diela z formálneho hľadiska vnímať ako osobité pokračovanie neokonceptuálnych tendencií, prináša tu novú polohu výrazu, v ktorej sa snúbi podmanivá filozofia umenia (konceptualita) a zároveň silný dôraz na estetické pôsobenie diela (expresivita). To je v jej prípade spravidla už samo osebe zdrojom bohato štruktúrovaného významu.