Miroslav Haľák:
V Rakúsku je strach z totalitného východu kultúrne zakódovaný
rozhovor viedla Tina Sikorová Čorná
Profesionálny príbeh Miroslava Haľáka je odbornej verejnosti dobre známy. Absolvent Trnavskej univerzity v Trnave prehĺbil svoje vzdelanie historika umenia niekoľkoročným štúdiom v elitnom multiuniverzitnom programe AISTHESIS v Mníchove, aby napokon zakotvil vo viedenskom múzeu Belvedere, kde od roku 2017 pôsobí ako kurátor. Rad jeho úspešných projektov vyvoláva uznanie a inšpiruje. Koncom októbra sa konala derniéra ojedinelej výstavy Terra incognita (27. 4. – 31. 10. 2025) v Museu Liaunig v rakúskom Korutánsku s podtitulom Umelecká expedícia do neznámej susednej krajiny, v ktorej sa Miroslavovi Haľákovi podarilo zinscenovať dialóg česko-slovenského umenia s rakúskym umením (zo zbierky Liaunig, Neuhaus/Suha). Biele miesta na mape kultúr- neho vývoja rozdelenej strednej Európy, keď svet pretínala železná opona (1948 – 1989), sa aj vďaka tomuto projektu „zaľudnili“ pozoruhodnými vizuálnymi výkonmi. Dnes sa ponúka príležitosť zhodnotiť túto udalosť, o ktorej v českom kultúrnom prostredí panuje zhoda, že išlo o veľmi dôležitú a najväčšiu prezentáciu českého (a slovenského) vizuálneho umenia v zahraničí za ostatné obdobie.
Juraj Meliš na výstave Let it GROW Again, 2024 © AJG, foto: Ondřej Polák
Pohľad do výstavy v Museum Liaunig, zľava: Adriena Šimotová, František Štorek, Maria Lassnig © Museum Liaunig
Prišiel po odznení veľkej výstavy pocit úľavy? Priniesla aj pre vás – kurátora a autora idey – nečakané objavy?
Výstava Terra incognita prekonala moje očakávania. Význam a kvality Múzea Liaunig som poznal, ale to, aký rozsah nadobudne táto spolupráca a akú rezonanciu vyvolá, ma milo prekvapilo. Každá výstava, ktorú pripravujem, je pre mňa výskumným projektom. Buď vychádza z mojej prebiehajúcej vedeckej práce, to znamená, že sa buď opiera o moje doterajšie výsledky a de facto ich prehlbuje, verifikuje, vizualizuje, alebo spadá do tém, ktoré mám v pláne ďalej rozvíjať. Príkladom prvého prístupu je výstava o modeloch stromu v dejinách vizuálnej komunikácie pod názvom GROW, ktorý je v podstate pokračovaním mojej práce na témach obrazovej semiotiky a psychologickej estetiky. Príkladom druhého je výstava v Korutánsku. Od začiatku mojej zahraničnej kariéry som uvažoval nad príčinami a dôsledkami diskrepancií vo vnímaní a akceptovaní umeleckej produkcie mimo kultúrnych centier. Z výstavy Terra incognita sa tak pre mňa stal projekt, v ktorom využívam špecifické možnosti sociológie a geografie umenia na to, aby som dokázal pomenovať problémy spojené s výstavnou a galerijnou praxou v stredoeurópskom prostredí. Fenomény spojené s pojmami ako „orientácia“ a „izolá- cia“; „ignorancia“ a „arogancia“; „zakomplexovanosť“ a „kompenzácia“ som tak vďaka tejto výstave mohol nielen muzeálne prezentovať, ale aj teoreticky argumentovať v rozsiahlej publikácii, ktorú považujem za pre mňa iniciačnú k ďalšiemu prehĺbenému štúdiu. Namiesto úľavy je pre mňa dôležitejší pocit otvorenia dôležitej témy a motivácia pokračovať v reflexii tejto stále aktuálnej sociokultúrnej problematiky. Medzi jednoznač- ne najväčšie výzvy, ale aj objavy patrilo skúmanie kompatibilnosti dvoch, respektíve troch (pretože existujú rozdiely aj medzi českým a slovenským kultúrnym okruhom) estetických tradícií, z ktorých je hádam najšpecifickejšou vnímanie abstraktného umenia. Variácie abstraktného umenia, či už v bezpredmetnej, alebo len reduktívnej podobe, asi najlepšie demonštrujú kontinuity aj diskontinuity, konvergencie aj divergencie výtvarných prejavov susedných, ale paradoxne neznámych prostredí stredoeurópskeho kultúrneho regiónu.
Múzeum Liaunig disponuje azda najväčšou súkromnou zbierkou rakúskeho umenia. Ako by ste charakterizovali jeho postavenie a význam na rakúskej mape vizuálneho umenia? Akú váhu má prezentácia slovenských autorov na tejto pôde?
Múzeum Liaunig uskladňuje a prezentuje diela zbierkovej činnosti podnikateľa a filantropa Herberta W. Liauniga, a už aj akvizície získané po jeho smrti v roku 2023. Tých zbierkových oblastí je viacero. Fascinujúce sú prezentácie a rozsah zbierok skla, striebra, miniatúr, prvotlačových atlasov, kobercov, afrického perlového umenia alebo akanského umenia zlátenia. Ťažiskovou je však nepochybne kolekcia výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia, ktorá sa profilovala predovšetkým na základe osobných kontaktov Herberta W. Liauniga s povojnovými generáciami umelkýň a umelcov v Rakúsku. Veľkosť zbierky presahujúca počet 4 000 položiek a ich kvalita sú v prípade viacerých kľúčových mien ako Martha Jungwirth, Maria Lassnig či Arnulf Rainer referenčné a bez diel od Liauniga už takmer nie je možné pripraviť reprezenta- tívne výstavy týchto umelkýň a umelcov. Keď bolo múzeum v roku 2008 otvorené, spôsobilo svojou architektonickou výnimočnosťou a konzekventnosťou zbierky veľký ohlas a v Rakúsku aktuálne niet riaditeľa, galeristu, kurátora či umelca, ktorý by túto prestížnu adresu nepoznal. O tom svedčí aj fakt, že menšiu výstavu tejto sezóny kurátorsky koncipoval a otváral Klaus Albrecht Schröder, bývalý riaditeľ viedenskej Albertiny. Ide teda o prezentáciu na tej najlepšej adrese a o spoluprácu so smero- dajnou zbierkou rakúskeho umenia druhej polovice 20. storočia.
Ako by ste zhodnotili reflexiu medzikultúrneho dialógu výstavy Terra incognita z rakúskej strany?
Za tie roky môjho pôsobenia v zahraničí viem, že žiaden ojedinelý projekt nespôsobí paradigmatický obrat, že zo dňa na deň sa nezmení uhol pohľadu na dlhodobo zanedbávaný región ani že zrazu dobehneme viac než polstoročie izolácie. V Rakúsku je strach z totalitného východu kultúrne zakódovaný a prejavuje sa nezáujmom. Je logické, že viedenskej scéne prináša väčší marketingový osoh dialóg s etablovanými centrami než s perifériou. Preto pri snahe implementovať do programu viedenských múzeí viac mien stredovýchodoeurópskej proveniencie nie je zriedkavosťou stretnúť sa s predsudkami. Československo, žiaľ, nie je ani na postkoloniálnej mape zviditeľňovania marginalizovaných kultúr, čo je ďalší hendikep. Jediný spôsob vymaniť sa z umeleckej anonymity a ignorancie je systematicky a vytrvalo pracovať na prezentovaní našej výtvarnej produkcie, a to predovšetkým v relevantných kontextoch a smerodajných inštitúciách. Tým mám na mysli, že akokoľvek lákavá sa nám môže zdať rurálna tematika klasickej moderny na Slovensku, bez jej kritickejšieho spracovania je v zahraničí neuplatniteľná, pretože tlmočí anachronické a nacionalizujúce tendencie, ktoré sú mimo nášho kontextu nezrozumiteľné. Výstava Terra incognita ukázala konkurencie- schopnosť autoriek a autorov spoza železnej opony v otvorenom dialógu klasických médií. Tým sa, samozrejme, demaskovala rokmi zanedbávaná kultúrno-umelecká výmena, čo nie je ľahké hneď prijať. V Rakúsku táto výstava upozornila práve na túto problematiku a pomohla destabilizovať stereotyp o oneskorenom vývoji tvorby v našich geopolitických podmienkach. Ideálne by na túto iniciatívu mali zareagovať národné galérie v Prahe a Bratislave, zahraničná kultúrna diplomacia, ako aj miestni galeristi, a mali by začať aktívne participovať na vytvorení aj pre zahraničie atraktívnych výstavných a výskumných formátov. Čo sa však nedeje a reálne vo veľkej miere ani nikdy nedialo. Kým nedôjde k zmene komunikovania našich kľúčových inštitúcií s medzinárodnou umeleckou obcou a k ich medzinárodnému zviditeľneniu, tak, žiaľ, aj medzinárodné úspechy Júliusa Kollera, Marie Bartuszovej, ako aj Stana Filka zostanú bez výraznejšej rezonancie.
Zo 144 vystavujúcich umelcov ste predstavili z obdobia do roku 1989 diela
28 autorov zo Slovenska: Milan Adamčiak, Juraj Bartusz, Mária Bartuszová, Štefan Belohradský, Jarmila Čihánková, Miroslav Cipár, Milan Dobeš, Rudolf Fila, Stano Filko, Mira Haberernová-Trančíková, Jozef Jankovič, Alojz Klimo, Tamara Klimová, Július Koller, Viera Krajcová, Matej Krén, Rudolf Krivoš, Pavel Maňka, Juraj Meliš, Anastázia Miertušová, Alexander Mlynárčik, Milan Paštéka, Agneša Sigetová, Rudolf Sikora, Ján Švec, Laco Teren, Miloš Urbásek, Jana Želibská. V úplnej väčšine postavy neoficiálnej výtvarnej scény ČSSR. V čom je to zákonité?
Na tomto mieste chcem zdôrazniť, že daný zoznam mien nemá ambíciu byť rozhodujúcim či inak exkluzívne reprezentatívnym výberom tvorcov druhej polovice 20. storočia na území Slovenska (zámerne hovorím o pôsobení na území Slovenska, keďže aj z týchto autorov niekoľkí pôvodne pochádzajú z Čiech). V menoslove budú v závislosti od média a prístupu zákonite chýbať iné výrazné postavy umeleckého diania u nás. Lenže pri výstavách tohto typu sa výber vždy podriaďuje istým kritériám a v prípade Terra incognita to bola práve zbierka Liaunig, ktorá definovala parametre, podľa ktorých som musel voliť korešpondujúcich dialogických partnerov. Z nich sa vyprofilovali kapitoly, ktoré zodpovedajúc tematike geografie umenia nazývam teritóriami, a to konkrétne: „teritórium figúry“; „teritórium abstrakcie“; „teritórium geometrie“ a „teritórium pluralizmu“. Pri mapovaní umeleckej produkcie v stanovenom období rokov 1948 až 1989 na Slovensku a pri jej porovnávaní s tvorbou v Rakúsku je kurátor automaticky nútený selektovať, pretože inak by došlo k výraznej disproporčnosti kvalít jednotlivých proveniencií. Ak vo finálnom výbere nie je viacero predstaviteľov oficiál- neho prúdu umenia v socialistickom Československu, tak to jednoducho znamená, že táto tvorba nedosahovala kvalít diel zbierky Múzea Liaunig, a tým pádom nebola vystaviteľná. To, že nakoniec je to súbor diel neoficiálnej scény reprezentujúci Česko- slovensko, je dôkazom nekonkurencieschopnosti tendenčného, programového či inak politicky motivovaného umenia v porovnaní s voľnou, slobodnou tvorbou.
Rakúsky návštevník výstavy Terra incognita spätne objavil neznámu tvorbu susedov z obdobia studenej vojny, kde v izolácii a napriek diktátu ideológie v Československu vznikalo kvalitné, autentické umenie. Dá sa hovoriť v umení o fenoméne spoločného „ducha doby“?
Nedovolil by som si heslovite pomenovať jedného činiteľa pôsobiaceho naprieč hranica- mi na definovaní výtvarného jazyka troch rozdielnych, hoci susedných kultúrnych regiónov. Podmienky pre tvorbu v Rakúsku a ČSSR boli jednoducho neporovnateľné. Parciálne sú však viditeľné veľmi zaujímavé paralely a analógie. Na tento účel je preto veľmi vhodné pracovať práve s konceptom teritórií, tie totiž umožňujú naprieč štýlmi detekovať súvislosti v tvorbe autorov iných umeleckých tradícií. V princípe je možné hovoriť o identitách jednotlivých regiónov, ktoré sú v Rakúsku definovateľné jugend- stilom a expresionizmom, v Čechách kubizmom a surrealizmom a na Slovensku romantizujúcim postimpresionizmom a autentickými variantmi expresionizmu. Na príklade diel Wolfganga Holleghu a Bohdana Lacinu sú tieto zmienené tendencie dobre demonštrovateľné. Kompozične si boli obe vystavené diela blízke, ale kým Holleghov obraz je dokladom inklinácie rakúskeho umenia k monumentálnej expresívnej abstrakcii, čerpajúcej z významných a dominantných expresionistických zdrojov, u Lacinu je to žánrová kontinuita medzivojnového surrealizmu v predmetne redukovanej podobe. Mať možnosť takto nechať za seba a medzi sebou komunikovať také množstvo diel bol aj pre mňa mimoriadny zážitok.
Aký bol záujem slovenskej odbornej verejnosti o projekt oživujúci kultúrnu česko-slovenskú históriu v spoločnom štáte?
Záujem zo Slovenska bol poľutovaniahodne malý. Napriek tomu, že aj osobne som s viacerými kolegyňami a kolegami z odboru na Slovensku komunikoval a verbálne mal prísľub recenzovania daného projektu, nevyšla u nás žiadna odborná reflexia výstavy ani publikácie Terra incognita. Zahraničné prezentácie slovenského umenia v takomto veľkorysom formáte sú veľmi sporadické a nemyslím si, že si v našich aktuálnych kultúrnych podmienkach môžeme dovoliť ignorovať podobné projekty. V atmosfére destabilizácie či doslova deštrukcie umeleckých inštitúcií na Slovensku, v prostredí konfliktného amaterizmu a trestuhodnej ostrakizácie, či dokonca viktimi- zácie a démonizácie tvorcov umeleckých obsahov počas štvrtej (!) vlády Róberta Fica, by práve podpora alebo analýza podobných aktivít v zahraničí mohla pozitívne aktivizovať deprimovanú spoločnosť. V Čechách bola rezonancia jednoznačne výraznejšia. Od rozsiahlych interview cez niekoľkostranové recenzie, odbornú analýzu až po vysoký nárast návštevníkov v korutánskom múzeu som bol a ešte stále som konfrontovaný s veľmi pozitívnym ohlasom a úprimným záujmom. Či je príčinou ľahostajnosti u nás rezignácia, alebo niečo iné, to neviem, ale to, že kauzy ministerstva kultúry a SNG absorbujú všetok mediálny priestor na Slovensku, revitalizácii kultúry neprospeje.
Na výstave sú zastúpené aj ďalšie dve slovenské mená: Marek Ormandík a Natália Šimonová. Spolu s českými umelcami Jakubom Špaňhelom a Paulínou Skavovou a rakúskymi autormi Christianom Schwarzwaldom a Julie Hayward prepájajú včerajšok s dneškom. Prečo bolo pre vás dôležité toto prepojenie?
V pôvodnom koncepte tieto mená nefigurovali. Výstava Terra incognita je konze- kventne orientovaná na dialóg diel v rozmedzí rokov socialistickej diktatúry u nás. Peter Liaunig, ktorý riadi múzeum po svojom otcovi, ma však poprosil, či by bolo možné do výstavy integrovať dielo Jakuba Špaňhela, ktoré sa mu z aktuálnej českej scény veľmi páči. Keďže som nechcel mať na výstave jednu výnimku, pripravil som doplnok k téme v podobe dvoch mien z každej krajiny, vždy umelkyňu a umelca, ktorých dielo vzniklo po roku 1989 a vhodne komentuje jednotlivé kapitoly, čiže teritóriá. Christian Schwarzwald s Marekom Ormandíkom vhodne ukazujú, ako sa ďalej profiluje figuratívna tvorba, navyše Marek Ormandík bol na výstave v dialógu s Adolfom Frohnerom, u ktorého mal začiatkom 90. rokov nastúpiť do ateliéru na štúdium, a hoci bol prijatý, z rodinných dôvodov sa to nakoniec nepodarilo. Dodatočne tak prebehol pôvodne zmarený rozhovor profesora so študentom. Julie Hayward s Natáliou Šimonovou komentovali svojimi dielami geometrické teritórium. Natália Šimonová svojou inštaláciou starej preliezky doplnenej obrazmi na južnom balkóne múzea ideálne poukázala na prejavy estetiky geometricko-konštruktivistického umenia vo verejnom priestore v Československu. Jakub Špaňhel s Paulínou Skavovou boli zas vhodnými príkladmi voľného posunu klasických médií smerom k aktuálnym konceptuálnym tendenciám. Tieto, povedzme, apendixy súčasného umenia boli zároveň na vstupných pozíciách výstavy, teda vždy pri vchodoch a východoch, čím vytvárali zaujímavý výtvarný rámec vlastnej prezentácii umenia rokov 1948 až 1989.
Práce slovenských autorov zapožičali výlučne súkromní zberatelia. A pôsobivé diela Belohradského, Čihánkovej, Jankoviča, Filka dokonca pochádzajú z kolekcií českých
zberateľov. Ani ste sa nepokúšali kontaktovať verejné inštitúcie na Slovensku (v porovnaní so situáciou v ČR, kde väčšinu diel českých autorov prepožičali Alšova juhočeská galéria a stredočeská GASK)?
Jednou z podmienok Múzea Liaunig pri príprave tejto výstavy bola spolupráca so zapožičiavateľmi bez náročných administratívnych záťaží. Mnohé muzeálne inštitúcie práve kvôli nadmernej byrokracii z pozície možných kooperačných partnerov vypadli. Po úspešnej spolupráci s Alšovou juhočeskou galériou na projekte GROW som dostal veľkorysú ponuku voľného výberu diel pre výstavu v Korutánsku. Zároveň má toto múzeum fantastické zbierky povojnového českého umenia, z ktorých som mohol pokryť veľkú časť výstavného konceptu. Na Slovensku, žiaľ, takto vyvážené štátne zbierky nie sú, a po mojich doterajších skúsenostiach je aj komunikácia s nimi pomerne zdĺhavá. Dokonca výpožičkám zo súkromných zbierok hrozilo, že nedostanú načas vývozné povolenie z ministerstva kultúry, takže som bol pripravený aj na scenár dialógu bez účasti slovenského umenia. Realita neflexibility a neprofesionality v kultúre na Slovensku je veľmi tristná. A na dôvažok je potrebné si uvedomiť, že SNG je nefunkčnou inštitúciou s toxickou reputáciou.
Medzi slávnymi českými menami boli na výstave o. i. Adriena Šimotová, Zdeněk Sýkora, Vladimír Boudník, Karel Nepraš, Petr Gabriel, Emil Filla, Jiří David, Karel Malich, Mikuláš Medek, Eva Kmentová, Milan Knižák, Jan Koblasa, Jiří Kolář, Stanislav Kolíbal, Jiří Kovanda, Jan Načeradský; medzi Rakúšanmi: Hundertwasser (Friedrich Stowasser), Richard Kriesche, Maria Lassnig, Arnulf Rainer, Martha Jungwirth, Markus Prachensky, Hermann Nitsch, Erwin Reiter, Hans Staudacher, Josef Mikl, Otto Eder, Gerhardt Moswitzer, Hermann J. Painitz a ďalší. Mimochodom, výstava by stála za odbornú zmienku na Slovensku už „len“ pre tento menoslov... Ako vznikol konečný výber?
Všetky diela rakúskych autorov sú zo zbierky Múzea Liaunig. To potvrdzuje, aká je rozsiahla a kvalitná. Československé náprotivky do tohto dialógu som vyberal podľa kritérií formálnej, ale aj obsahovej korešpondencie. Niektoré súkromné zbierky v Čechách sú svojou veľkosťou a kvalitou už takmer konkurencieschopné s Múzeom Liaunig. Preto som veľmi rád, že aj z týchto zdrojov som mohol vystaviť napríklad unikátnu sériu diel Stanislava Kolíbala, fantastický objekt Jozefa Jankoviča, mimo- chodom, považovaný za zničený, takže bol po rokoch verejne prezentovaný publiku, alebo charizmatické oltáre Alexandra Mlynárčika, Jany Želibskej či Stana Filka. Bolo pre mňa úsmevné sledovať reakcie na mená známe príslušnému kultúrnemu okruhu. Keď som inštaloval dielo Marie Lassnig, jednej z najviac cenených autoriek rakúskeho povojnového umenia, tak bol pán Liaunig skeptický, či sa nájde dielo, ktoré bude držať krok s jej kvalitou. Keď som ju dal do dialógu s Adrienou Šimotovou, tak viacerí českí návštevníci sa rozplývali nad výnimočnosťou jej výtvarného myslenia a Lassnig im prišla v danom dialógu menej zaujímavá. Slovenský divák mal k obidvom často indife- rentný vzťah a vnímal obe práce cez ich formálnu kompatibilitu. Toto je krásny príklad toho, ako sa naše preferencie odvíjajú od regionálne podmienených kultúrnych konvencií a prejudikovaných vzorcov hodnotenia kvality.
O výstavu (už bez slovenskej účasti) prejavila záujem Galéria Stredočeského kraja v Kutnej Hore (GASK). Čo vám na tomto pozadí zíde na um pri pohľade na slovenský izolacionizmus, na devastačnú politiku Ministerstva kultúry SR? Všímajú si to, povedzme, Viedenčania?
Slovenské muzeálne inštitúcie sú v zahraničí úplne neviditeľné. Na Slovensku nie je okrem niektorých projektov Danubiany žiadna galéria, ktorá by počas existencie samostatného Slovenska pripravila medzinárodný výstavný projekt rezonujúci v iných kultúrnych centrách. Ministerstvo kultúry a súčasné vedenie SNG túto inštitúciu zruinovalo. Toto je konštatovanie faktu a nie hyperbolizácia. Žiaľ, SNG ani predtým nebola medzinárodne viditeľnou, a už vôbec nie etablovanou značkou. Dlhé roky prestavby síce ospravedlňujú absenciu zásadných projektov vo vlastných priestoroch, ale ako argument to neobstojí pri zanedbaní exportu slovenského umenia za hranice a pri podcenení budovania multilaterálnych partnerstiev s renomovanejšími inštitúciami. Na muzeálnej úrovni sme absolútne nekonkurencieschopní a personálne, programovo, ako aj infraštruktúrne extrémne poddimenzovaní. Možno s výnimkou Moldavska nepoznám krajinu v Európe, ktorá by mala horšie inštitucionálne podmienky pre výtvarné umenie, ako je tomu na Slovensku. Ešte aj vojnou ničená Ukrajina pracuje v zahraničí aktívnejšie ako Slovensko. Kruto nás dobieha rokmi ba generáciami zanedbávané kultúrne povedomie a neexistencia bežných spoločenských návykov spojených s návštevou galérie či múzea. Toto nebude na jedno osvietené volebné obdobie, obávam sa, ale na celospoločenskú prácu, ktorej pozitívny výsledok si časovo ani netrúfnem odhadnúť, ak vôbec. Sledujúc priority opozičných strán nevidím kultúru, vedu a školstvo na prvých priečkach. Lenže hospodársky a sociálne prosperujúci štát sa bez silného kultúrneho povedomia vybudovať nedá, o tom som presvedčený. A neprítomnosť hlbšieho kultúrneho ukotvenia u nás je veľmi negatívnou a zreteľnou vizitkou v krajinách, kde si umenie vážia a kde sú múzeá prestížou, a nie zriaďovateľmi trpenými priestormi.
Svedčí váš oceňovaný projekt v juhočeskej Alšovej galérii Let It Grow Again! (2024), ktorý vyrástol z výstavy Grow – The Tree in Art vo viedenskom Belvedéri (2022/23), ale aj Terra Incognita v Múzeu Liaunig (2025) o tom, že pôsobením vo Viedni ste sa neodstrihli od svojej identity človeka, ktorý sa narodil v spoločnom štáte Čechov a Slovákov?
Nikdy som sa nechcel úplne vzdialiť tvorbe z územia Slovenska. Len som si uvedomil, že toto umenie je neznáme, a preto je aj pre kurátorov náročné presviedčať o kvalitách tvorby z tohto prostredia. Každým novým prezentovaním slovenského umenia na dôležitých výstavných adresách ide o objavovanie bielych miest na mape dejín umenia. Je to však objavovanie pomalé a často neúspešné, alebo len čiastkové. Už od štúdií som sa venoval prevažne teórii a filozofii umenia, a práve táto moja orientácia v rôznych metodikách a interpretačných prístupoch mi nakoniec pomohli pri pôsobení v zahra- ničí. Prostredníctvom nastolenia konkrétneho a zároveň aktuálneho spoločenského problému vizuálne komunikovaného dôležitými výtvarnými príkladmi je napokon možné kontextualizovať aj slovenské umenie zahraničnému publiku. Aby návštevníci múzeí v centrách ako Paríž, Londýn, Berlín či New York lepšie pochopili reálie a špecifiká vzniku a fungovania diel zo Slovenska, je potrebné im tieto okolnosti správne tlmočiť v kontexte blízkom danému kultúrnemu okruhu. Inak hrozí, že sa z umenia stane iba exotický znak inakosti. Tým, že sa snažím do svojej práce integrovať aj tvorbu zo Slovenska, si profesijný život jednoduchším určite nerobím. Pre kurátora je najjednoduchšie a najistejšie, samozrejme, siahať po vystupujúcich hviezdach, ktorých kariérne trajektórie sa vzájomne nápadne podobajú a zodpovedajú vkusu a manieram doby. Tento prístup mi je cudzí, a ako som spomenul, mňa fascinuje možnosť upozorniť v umení na konkrétnu otázku, na ojedinelý alebo na druhej strane prehliadaný fenomén. V tomto prípade považujem tému ignorovania konkrétnych kultúrnych regiónov, respektíve ich neschopnosť zanechať na spomínanej mape dejín umenia výraznejšiu stopu, jednoznačne za výrazný problém, ktorý sa snažím riešiť pre mňa dostupnými výstavnými a výskumnými prostriedkami.
Prečo na pomyselnej mentálnej mape strednej Európy sa slovenské umelecké prostredie ocitlo v situácii „terra incognita“?
Pretože aj na Slovensku je umenie marginálnou súčasťou spoločenského života. Nemôžeme očakávať sebavedomé vystupovanie v prospech nášho umenia v zahraničí, keď ani v našej vlastnej krajine povedomie o výtvarnom umení takmer neexistuje. Toto tvrdenie sa môže zdať prehnané, ale rezultuje zo skúseností zo slovenského vidieka či menších miest a tamojších komunít. Umenie sa v škole redukuje na literatúru a s inými druhmi sa deti stretávajú iba okrajovo. A napokon je u nás neproporčne vysoký podiel ľudových impregnácií v pojme umenia. Samozrejme, netreba si idealizovať ani rakúsky školský systém, ani tu sa s výtvarným umením vo vyučovacích osnovách až tak často nestretnete, ale spoločnosť si váhu a dôležitosť umenia uvedomuje. To povedomie o vysokom umení je neporovnateľné. Slovensko nebude schopné pútať pozornosť umeleckej verejnosti a nevynorí sa z hmly anonymity a irelevantnosti, kým sa zásadne nezmení náš vlastný postoj k umeniu.
Najnovšie ste pripravili výstavu dvoch umelcov strednej generácie, Slováka Mareka Ormandíka a Čecha Jakuba Špaňhela, Podobnosti náhod v Zoya Museum v Elesko v Modre-Kráľovej (13. 10. 2025 – 18. 1. 2026). Ako vnímate perspektívu podobných umeleckých spoluprác vo svete kulminujúcich kríz?
Práca s umením je privilégiom. Už len môcť intenzívne uvažovať nad obrazom je niečo také abstraktné, niečo také zvláštne, že nutne vybočuje z bežných trás každodennosti. Inflačnou nadprodukciou obrazov a ich devalvačným nadužívaním pri komunikovaní tých najbanálnejších informácií, alebo len tieňov informácií na sociálnych sieťach, sa o tie vzácne vybočenia z rutiny pripravujeme. Vizuálny smog nás pripravil o schopnosť hlbokého zážitku z obrazu. Preto mám rád náruživosť maľby, ako ju programovo a tvrdohlavo presadzujú Marek Ormandík s Jakubom Špaňhelom. V ich prácach je zakódovaná radosť z tvorby a kritický, a súčasne ironický pohľad na dnešok. Mám rád, keď umenie nie je kalkulom, ale nevyhnutnosťou, keď tvorba nevzniká z objednávky a komerčného dopytu, ale z kreatívneho prebytku, keď výsledok nie je o póze, ale
o skúsenosti. S oboma autormi som už spolupracoval na rôznych iných výstavách, no do samoúčelnej prezentácie by som nešiel. Výstava pre mňa musí dávať zmysel, diela, nad ktorými uvažujem, musia vo mne podnietiť zvedavosť a motivovať k vysvetleniu konkrétnych formálnych alebo obsahových problémov, alebo k zmene perspektívy. Ich vzájomný dialóg som inicioval preto, lebo umožňuje identifikáciu dôležitých štylistických faktorov v rámci tzv. neoexpresivity. Mám z tohto porovnania dvoch gesticko-figuratívnych prístupov k novej maľbe radosť, pretože zviditeľňuje analógie a ruptúry, styčné plochy aj vzdialenosti, asociácie a disociácie, harmónie aj disonancie, a to v principiálne podobnom obrazovom myslení. Vo všeobecnosti to vnímam ako kapitolu k semiotickému problému podobnosti, ktorá je sama osebe nepresným pojmom.
Viedenský Belvedér prekypuje bohatým programom. O. i. nedávno sprístupnil výstavu Franza Xavera Messerschmidta, ktorý svoje posledné roky prežil v Bratislave. Možno ste na nej spolupracovali...
Na tejto výstave som nespolupracoval, keďže som v poslednom období asistoval pri viacerých veľkých výstavných projektoch, z toho aj na výstave V oku búrky o Ukrajin- skej moderne, ktorej časť sa mi podarilo posunúť aj do SNG, zrejme ako poslednú výstavu pred jej kolapsom. V Belvedéri som k tomuto medzinárodne dôležitému objavovaniu kultúry nášho vojnou skúšaného suseda realizoval aj vedecké sympózium, ktoré je dostupné aj ako videozáznam na domovskej stránke. Messerschmidt je však dobrým príkladom pomerne dištančného postoja Viedne a všeobecne Rakúska k Slovensku. Už pri predošlej výstave kontextualizujúcej dielo tohto jedinečného sochára 18. storočia s vybranými pozíciami súčasného umenia, ktorá sa konala v roku 2019, som upozorňoval na citlivé spracovania jeho charakteristických výrazových búst napríklad v diele Rudolfa Filu, Vladimíra Kordoša alebo Ladislava Čarného. Namiesto týchto autorov boli uprednostnené iné, geograficky, ale hlavne tematicky vzdialenejšie diela, ale zato od medzinárodne rezonujúcich mien. Toto nie je o kvalite umeleckej tvorby na Slovensku, ale o riziku jej obhajoby pred medzinárodným publikom, keďže ide o tvorbu neznámu. Preto sú kroky ako napríklad výstava Terra incognita dôležité, pretože iba vďaka systematickému odanonymizovaniu nášho kultúrneho regiónu získajú aj do budúcich spoluprác autorky a autori zo Slovenska na relevantnosti.
Na aký prebiehajúci či budúci projekt v Belvedéri by ste mohli upozorniť slovenské publikum?
Belvedér je s takmer dvoma miliónmi návštevníkov ročne poprednou európskou muzeálnou inštitúciou. Barokový zámok princa Eugena Savojského, konkrétne Horný Belvedér, kde je prezentovaná stála zbierka, je už pre takúto návštevnosť primalý. Preto sa plánuje rozsiahla prístavba priestorov návštevníckeho centra. V aktuálnej fáze je plánovanie výstav do ďalších rokov komplikované. Majstrovské diela rakúskeho umeniazvšak budú prístupné aj počas prestavby. Z plánov na rok 2026 môžem upozorniť na program Dolného Belvedéru, kde budú prezentované vo viacerých monografických výstavách umelkyne od klasickej moderny až po druhú polovicu 20. storočia, napr. Anni Albers, Erna Rosenstein či Erika Giovanna Klien.
Aké je vaše krédo ako kurátora, kunsthistorika, profesionála?
Je to spojenie vedy o umení s výstavnou činnosťou. Vyrušuje ma, ako sa vedecká
oblasť a muzeálna prax od seba vzdialili. Tlak k zjednodušovaniu obsahov, zapríčinený sociálnymi sieťami, ktoré akcelerujú komunikačnú analfabetizáciu, sa prejavuje aj pri príprave výstav. V súčasnosti sa zo strachu pred stratou diváka múzeá strategicky utiekajú k textom bez odbornej terminológie. Na jednej strane pracuje súčasná scéna s módnym postštrukturalistickým vokabulárom a na strane druhej je obava z nepocho- penia pojmu ikonografia. Tento absurdný trend považujem za nesprávny. Prečo by ma na výstave nemohli vyviesť z môjho komfortu filozofické texty? Podliezaním nárokov sa pripravujeme o zvedavosť z objavovania a učenia sa novému, trivializujeme disciplínu dejín umenia a zároveň sa spolupodieľame na desenzibilizácii spoločnosti. Obohacovaním nášho bežného jazyka sprístupňujeme nástroje k presnejšiemu popisu a korektnému pomenovaniu aj negatívnych fenoménov dneška. Nechcem podceňovať diváka a zároveň si vážim odbor dejín a teórie umenia. Je dôležité sprostredkovať, že kurátor nie je len interiérovým dizajnérom a že filozofia nie je len voľnočasová záľuba v nepraktickom uvažovaní. Tento balans sa preto snažím vytvárať tak mojimi kurátorskými aktivitami, ako aj výskumom a vedeckou prácou. Mám rád prednáškovú činnosť, pretože je aj o príprave študentov na komunikačné výzvy doby.
—
Mgr. Miroslav Haľák, PhD.
3. 12. 1985, Brezno, Československo
Kurátor, teoretik a historik umenia, hudobný publicista. Promoval prácou o teórii
a typológii antropomorfizmu v modernom umení. Od roku 2017 pracuje v rakúskej galérii Belvedere vo Viedni. Okrem umenia 19. a 20. storočia sa vo svojom výskume zameriava na semiotiku obrazu, psychologickú estetiku, antropológiu obrazu, byzantskú teológiu obrazu a súčasné štúdiá obrazu v oblasti digitálnych humanitných vied. Ako kurátor sa podieľal na výstavách klasického modernizmu a rôznych smerov v súčasnom umení. Výstavný projekt Johanna Kandl. Material. Womit gemalt wird und warum (Belvedere, Viedeň 2019/20) sa zaoberal teóriou materiálového obratu ako paradigmatickou zmenou v používaní materiálov v súčasných umeleckých trendoch a vizuálnej komunikácii. V rámci výstavy GROW. Der Baum in der Kunst (Belvedere, Viedeň 2022/23) sa pokúsil pomocou vizuálnej semiotiky navrhnúť univerzálnu typológiu zobrazovania stromov v umení. V roku 2024 bolo v Juhočeskej galérii v Hlubokej nad Vltavou otvorené úspešné pokračovanie a rozšírenie tejto výstavy pod názvom Let it GROW Again!. Výstava bola 15. 5. 2025 v Prahe ocenená cenou ICOM za najlepšiu medzinárodnú výstavu v Českej republike. K tejto výstave bola vydaná rozsiahla publikácia, ktorá sa venuje téme stromu z rôznych umenovedných a metodologických perspektív. Katalóg k výstave získal tretie miesto v súťaži Najkrajšie knihy Českej republiky 2024. V texte k výstave Aloisa Mosbachera Palinops (Belvedere, Viedeň 2023), ktorú tiež kurátoroval, sa venoval špecifickej otázke tvorby a vnímania priestoru v postmodernom maliarstve. Knižne publikoval kritické texty k pojmu nezávislosti vo výtvarnom umení (Sondáž nezávislej výtvarnej kultúry na Slovensku, Nitra, UKF 2020) a rozsiahlu teóriu antropomorfizmu a obrazovej semiotiky (Tvár prírody. Teória antropomorfizmu vo výtvarnom umení. Bratislava, Petrus 2021). Je autorom a spoluautorom viacerých umeleckých monografií a interpretačných textov publikovaných na Slovensku a v zahraničí (Gustav Klimt – Vienna-Japan 1900. Tokyo-Toyota 2019). V roku 2024 vyučoval obrazovú semiotiku na Masarykovej univerzite v Brne a prednášal na The Courtauld Institute of Art (Londýn, 2025) a na Accademia di Belle Arti (L‘Aquila, 2025). Je členom AICA a redakčnej rady časopisu ARS Slovenskej akadémie vied. V rámci hudobnej publicistiky uverejňuje recenzie prevažne v žánri jazzu a alternatívnej hudby na jazzovom portáli jazz.sk a v časopise Hudobný život.
Zoznam vystavujúcich umelcov na výstave Terra incognita:
Milan Adamčiak, Marc Adrian, Jiří Balcar, Juraj Bartusz, Maria Bartuszová, Josef Bauer, Štefan Belohradský, Jiří Bielecki, Hans Bischoffshausen, Vladimír Boudník, Hellmut Bruch, Miloslav Chlupáč, Miloslav Cicvárek, Jarmila Čihánková, Miroslav Cipár, Jiří David, Hugo Demartini, Milan Dobeš, Jiří Georg Dokoupil, Otto Eder, Libor Fára, Rudolf Fila, Stano Filko, Emil Filla, Herbert Flois, František Foltýn, Johann Fruhmann, Michal Gabriel, Roland Goeschl, Franz Grabmayr, Mira Haberernová-Trančíková, Josef Hampl, Jiří Hilmar, Rudolf Hoflehner, Wolfgang Hollegha, František Hudeček, Friedensreich Hundertwasser (Friedrich Stowasser), Josef Istler, Othmar Jaindl, Jozef Jankovič, Čestmír Janošek, Jiří John, H+H Joos (Harold Joos, Hildegard Joos), Martha Jungwirth, Zdeněk Kirchner, Alojz Klimo, Tamara Klimová, Alfred Klinkan, Eva Kmentová, Milan Knížák, Jan Koblasa, Peter Kogler, Jiří Kolář, Stanislav Kolíbal, Július Koller, Jan Kotík, Jiří Kovanda, Viera Krajcová, Radoslav Kratina, Matej Krén, Richard Kriesche, Rudolf Krivoš, Jan Kubíček, Jaroslava Kurandová, Bohdan Lacina, Aleš Lamr, Maria Lassnig, Mariane Maderna, Gottfried Mairwöger, Antonín Málek, Karel Malich, Pavel Maňka, Mikuláš Medek, Juraj Meliš, Jürgen Messensee, Anastázia Miertušová, Josef Mikl, Vladislav Mirvald, Alexander Mlynárčik, Gerhardt Moswitzer, Jiří Načeradský, Rudolf Němec, Karel Nepraš, Pavel Nešleha, Hermann Nitsch, Franz Xaver Ölzant, Peter Oriešek, Marek Ormandík, Hermann J. Painitz, Milan Paštéka, Helga Philipp, Robert Piesen, Josef Pillhofer, Peter Pongratz, Markus Prachensky, Drago Julius Prelog, Hannes Priesch, Arnulf Rainer, Erwin Reiter, Franz Ringel, Michael Rittstein, Gerwald Rockenschaub, Hubert Schmalix, Christian Schwarzwald, Zbyněk Sekal, Miloš Ševčík, Agneša Sigetová, Rudolf Sikora, Natália Šimonová, Adriena Šimotová, Paulína Skavová, Otakar Slavík, Miroslav Šnajdr st., Soshana (Susanne Schüller), Jiří Sozanský, Jakub Špaňhel, Hans Staudacher, František Štorek, Jan Švankmajer, Ján Švec, Zdeněk Sýkora, Laco Teren, Erwin Thorn, Margita Titlová Ylovsky, Jorrit Tornquist, Miloš Urbásek, Andreas Urteil, Jiří Valenta, Jitka Válová, Aleš Veselý, Jaroslav Vožniak, Max Weiler, Hana Wichterlová, Jan Wojnar, Erwin Wurm, Jana Želibská, Kamila Ženatá a Olbram Zoubek.
