Monológy Pavlíny Fichty Čiernej
„Zaujímam sa o ľudský príbeh a individuálne prežívanie situácií, ktoré obrátenou optikou konfrontujú naše svedomie.“ Pavlína Fichta Čierna
Hlavným médiom a ťažiskovým vyjadrovacím prostriedkom Pavlíny Fichty Čiernej (1967) je video. Časť z nich autorka pripravuje ako záznamy autentických výpovedí/spovedí, v ktorých aktéri/aktérky introspektívne hodnotia život a prežívanie skutočnosti, častokrát neľahkej životnej situácie až drámy v ktorej sa ocitli. Spomeňme video traumatického zážitku prerozprávaného fyzicky a psychicky týranou ženou v Rekonštrukcii (2005), alebo naopak milé video-spomínanie Sestra otca mojej mamy a rodinno-politické súvislosti (2009). Čierna patrí k súčasným autorkám, ktoré reagujú na feminínne problémy nerovnosti pohlaví vo viacerých dielach. Pracuje s reálnymi príbehmi a prostredníctvom videí zaznamenáva skutočné výpovede bojujúcich s chorobou, opustením, nenávratnou stratou, diskrimináciou a ponížením. Spôsob zaznamenania týchto ženských príbehov, ktoré sú pre autorku dominujúce, viac než spovede mužov, nechcem však vymedzovať len cez feministický diskurz. I keď je pravdou, že prevažujú spovede žien. A žena za kamerou ich sníma a počúva s plnou vážnosťou empatického načúvania. Preto sa v tomto texte zameriam na monologickosť videí, kde aktérkami sú ženy v rôznych sociálnych situáciách. Videoportréty - „malé“ príbehy „malých“ žien v krízových situáciách sú vlastne ich osobným rozprávaním, ktoré majú svoj začiatok, dej, vyhodnotenie a záver (niekedy akoby zámerne odstrihnutý, do stratena rozostretý a nejasný) a posolstvo, či povedzme že poučenie, ktoré chcú ďalej anonymne alebo otvorene šíriť. Predobrazom týchto Čiernej súčasných videí-spovedí je ženský videoportrét inscenovanej situácie zo site-specific videoinštalácie Na čo nemyslíš, nie je (1997) . Toto video bez slov, so zvukom dýchania a „premýšľania“ je záznamom psychického stavu Anny H. Jej gestá a telo odkrývajú prežívané „ženské“ pochybnosti prostredníctvom statického záznamu kamery. Video je dlhším tichým monológom gest, minimálnych pohybov sediacej aktérky na stoličke a meniacej sa mimiky tváre pri dlhom uvažovaní, spomínaní, či prehodnocovaní. Oproti videám žien v životných krízach, Anna H. je profesionálnou herečkou, ktorá daný smutný a prázdny výstup pred kamerou možno len hrá.
Ak sú monológy monotónne a dlhé, môžu diváka uspať, ale niektoré Čiernej záznamy výpovedí dokážu zamestnať divácku pozornosť a nútia nás rozmýšľať a prehodnocovať konanie aktérky/aktéra. Mnohokrát odsúdiť a nahnevať - ako sa mi to osobne stalo pri videu Presádzanie (2010). A o vyburcovanie emócii v podstate ide, ale je v réžii diváka. Dlhý monológ znamená i dlhý čas Čiernou venovaný zo spoločnosti vytesnenej osobnosti a jej problému, je vlastne znakom dôležitosti problému a jemu venovanej, či zaslúženej pozornosti.
Autorka v priebehu snímania videa nekladie otázky, necháva prehovor vyznieť v jeho čistote prostredníctvom jedného záberu, ktorým sníma monológ. Pri sledovaní videí si kladiem viaceré otázky - či pred nimi prebiehala dlhšia príprava a či už pred natáčaním prebehol empatický dialóg medzi autorkou a spovedajúcim? Alebo aká je miera autorkinej osobnej fyzickej a psychickej zaangažovanosti? Aký má vplyv príprava na výsledné vizuálne spracovanie videa? Čo všetko pre dvojicu – autor a pozorovaný subjekt znamená takto započatý vzťah? Končí sa vzťah uzavretím natočenia, či existuje v nejakej forme po jeho ukončení? Podľa slov autorky sa tento vzťah rozvíja individuálne, vznikajú aj tesnejšie vzťahové putá, alebo býva iba stretnutím pre natáčanie videa, bez ďalšieho nasledujúceho kontaktu. Napríklad spomínané video Presádzanie (2010) rešpektuje anonymitu ženskej aktérky, kamera sníma len trup a ruky bez tváre. Pozorujeme sediace a hovoriace torzo tela pri presádzaní kvetiny, popri ktorom hovorí o sebe a svojich problémoch v živote. Z dejín estetiky vieme, že prehovor jednej osoby je monológom, používa sa v divadle a filme ako súčasť hry. O akú hru ide v prípade týchto skutočných monológov v Čiernej videách? Vnímam ich ako test našej schopnosti vcítiť sa do druhého a počúvať a počúvať. Postava hovorí sama, vrátane opisov, vnútorných myšlienok, analýz dejov, vlastných konaní a konaní iných. Dochádza k striedaniu lyrických a dramatických pasáží, k prehodnocovaniu života v súvislostiach a hodnoteniach. Monológ nám umožňuje hlbšie precítenie spovede a pochopenie osobnosti, príbehov a dejov okolo nej. Osamote hovoriaca postava sa obracia k publiku, k bezprostrednému načúvateľovi a aj k samej sebe. Je zaujímavé, že realistická estetika smerovala k zrušeniu monológu, ktorý bol posudzovaný ako umelý . Fichta nie je len počúvateľkou príbehov, ale ich zaznamenáva a vstupuje do nich, vyberá ich, pracuje s aktérom, pripravuje spôsob snímania – vzniká tu priestor pre vyváženú spoluprácu a vzájomný rešpekt. Prítomnosť jednej postavy má vzbudiť užšie sympatie diváka k postave, porozumieť jej citom a byť odkázaný len na vyznenie osobnej skúsenosti. Vo videách Fichta pracuje s jednou postavou a jej monológom, ktorý má nám pomôcť pochopiť konanie ľudí v krízových situáciách a pozrieť sa na vec nielen z globálneho pohľadu, ale z vnútra prežívaného a to je primerane cenná skúsenosť.
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.