Transkripcia je zo série diel, v ktorých Ján Triaška prekrýva svoje maľby komentármi k nim. Jeho zásah je teda deštruktívny, podčiarknutý ešte aj samotnými negatívnymi výrokmi.
Ján Triaška je autorom, ktorý sa tvrdohlavo drží svojej cesty a jeho maľba teda vybočuje z radu mladej súčasnej maľby pestrej palety. Nepôsobí teda dekoratívne a plagátovo, čiže sa nehodí na stenu ofisu.
Séria prepisov-premalieb malieb je možno jeho najpresvedčivejšou, ale zároveň aj najmenej presvedčivou. Mne osobne pripadá neuveriteľné, že by niekto týmto spôsobom komentoval maľby a v podstate diktoval autorovi, čo má robiť, ale je možné, že k tomuto javu dochádza. Napriek všetkej objektivite vedy a istých kritérií, ktoré sú jasné – napríklad je jasná kategória gýča (Umění a kýč), zostáva umenie (ostatne ako aj iné veci, dokonca aj prírodné vedy) v podstate veľmi subjektívne, neexistuje skutočná objektivita, hoci isté veci sú overované časom a stávajú sa kvalitou, hodnotou.
Zároveň nepokladám za nevhodné, ak kritici pomenúvajú niektoré javy. Prehlásenie „Si lepší v konceptuálnych projektoch ako v maľbe,“ nemusí byť teda len kritikou, aj keď slovo lepší je hodnotiace. Pomenovanie javu, že v mladej maľbe dominujú isté prejavy je takisto len konštatovaním stavu, a čas ukáže, čo bude trvalé.
Triaškova maľba je v podstate ironickým komentárom kritiky, až jej znevažovaním, je vtipnou a subjektívnou reakciou, trochu detinsky tvrdohlavou. Naznačuje neistotu umenia a umelca pod dohľadom kritiky, najmä v našich podmienkach, kde je všetko pod vplyvom módnych a „aktuálnych“ trendov často bezducho prebratých odinakadiaľ.
Zároveň je to dobrý koncept, ničiť vlastné diela výrokmi druhých, použiť ich. Lenže možno je tento postup prilíž jednoduchý, veľmi ľahko čitateľný, nezostáva už žiadne tajomstvo, ktoré by divák mohol v obraze objaviť, ako náhle dekóduje princíp. Na prvý pohľad je maľba celá odhalená, pretože je dostatočne popisná, napriek abstrakcii.
Len v hlbších vrstvách je možno hľadať a objavovať ešte ďalšie rozmanité autorove motívy, o ktorých možno ani sám netuší. Masochistické sebadeštruktívne gesto nie je dokončené, nezatrel nezničil maľbu celkom, je teda trocha alibistické, málo odvážne (a možno preto sa stráca sila tohto gesta.)
Na druhej strane dostatočne sebadeštruktívne, zdá sa, že sám autor o sebe pochybuje. Druhí ľudia sú totiž len zrkadlom, hovoria nám len to, čo je v nás samotných. Zobrazujú to, čo je ukryté, konkrétne vyslovujú autorove skryté (nevedomé) pochybnosti. Triaška venuje neformálnym hodnoteniam veľkú pozornosť, napriek skrytému výsmechu kritikom, v skutočnosti ne neho pôsobia, prinajmenšom ho rozčuľujú.
Ale netreba príliž veľa energie venovať výrokom druhých – nemôžeme uspokojiť všetkých, vždy si budú myslieť a hovoriť to, čo chcú a nie je v našich silách to zmeniť, preto je najlepšou cestou veriť sám sebe a držať sa svojho presvedčenia. Niektorí toto ocenia a niektorí tento postoj nepochopia. Je pozitívne, že sa Triaška drží svojej maľby, nech si o nej ktokoľvek, vrátane mňa, čokoľvek myslí. Stáť si za svojím je rozhodne dobrou stratégiou pre dosiahnutie spokojnosti.
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.