Sabina Jankovičová
Dialóg

Veronika Rónaiová používa hyperrelistický vyjadrovací jazyk, napriek tomu ju nie je možné jednoducho zaradiť k maliarskemu hyperrealizmu v kontexte slovenskej maľby. Predovšetkým jej tvorba z posledných rokov už dávno prekračuje hranice (hyperrelistickej) maľby. Pôvodný prostriedok vyjadrenia, fotorealistické znázornenie síce zostáva, ale je využívaný pre tvorbu mnohovrstevnatých diel s konceptuálnym zámerom.

V zásade sa najmä v posledných rokoch vyskytuje zásadný rozpor medzi hyperrealistickým jazykom a zložitým asociatívnym náhľadom na realitu, ktorý je často veľmi subjektívny a emocionálny.

Veronika Rónaiová naďalej maľuje jednotlivé motívy „podľa skutočnosti“, ale ich voľne priraďuje, vrství. Jednotlivé obrazy sa prelínajú, prekrývajú, často až do podoby abstraktných štruktúr.

Od 80. rokov je dominantným postupom pri jej tvorbe privlastnenie. Autorka si privlastňuje autorské fotografie ( diela V. Kordoša), nájdené predmety-podklady pre maľbu (rysovacie dosky), vlastné diela (staršie maľby), reprodukcie cudzích diel, ale aj diela-originály iných výtvarníkov, keď ich vkladá do priestorových inštalácií spolu so svojimi dielami. (Slovenský mýtus, GJK, 2006). Výsledkom privlastňovania si - citovania vlastných diel sú predovšetkým Kompresie, kresby starších obrazov vrstvené na seba. Opakované návraty k vlastnej tvorbe, starším dielam, je možné považovať sa seba reflexiu, za zhodnocovanie a prehodnocovanie minulosti so súčasným odstupom, za aktuálny pohľad, sondu do vlastných spomienok.
V súčasnosti Veronika Rónaiová využíva pre svoje zámery aj veľkoplošnú fotografiu, PC print, do ktorého vstupuje rôznymi autorskými zásahmi. Pôvodne pre komunikáciou so svojím otcom, Juliánom Filom využila tento prostriedok – vstúpila do nájdených fotografických skíc. Tieto diela podľa vlastných slov považuje za poctu svojmu otcovi: „.....čakali len na možné oživenie, na svoju budúcu realizáciu....Rozmýšľala som, asi akou cestou by šiel on, a akou ja?“ (In: Dvojhlas, Veronika Rónaiová – otvorený ateliér, Bratislava 2010). Odtiaľ bol už len krok k apropriácii originálu jej otca. Vstupuje do neho citáciou historického obrazu a vlastnou maľbou (znova citácia, ďalšie privlastnenie). Predovšetkým vstupuje do osobnej komunikácie so svojím otcom tak, ako to bolo za jeho života, tento raz prostredníctvom spojenia (rozhovoru) ich diel. Tento čin je možné vnímať ako obrazoborecký, ale pre ňu samotnú je absolútne konštruktívny, ide o celkom prirodzený dialóg, pokračovanie či skôr pretrvávanie vzťahu v rovine tvorby a vyjadrenie silnej osobnej väzby.

Pre Veroniku Rónaiovú je totiž typická osobná, veľmi intímna výpoveď, jej diela sú sondou do jej súkromia, vyjadrením jej osobných pocitov. Tie samozrejme zostávajú veľmi dômyselne ukryté v jej obrazoch, napriek tomu sú evidentné.