Zdá sa, že Ján Triaška vo svojej, dodnes asi 50 člennej sérii maloformátových kresieb kávou nepriamo reflektuje a kritizuje veľmi príznačný dobový fenomén. Nazval by som ho produkciou umeleckých diel, ktoré vznikajú ako komodita bez akýchkoľvek personálnych väzieb k svojmu autorovi, a k rozvíjaniu jeho umeleckého svetonázoru či štýlu. Uvedomenie si jednoduchej účinnosti týchto privatissím sa mi prepojilo s množstvom (akoby k hlavnej tvorbe paralelných) diel od mnohých iných autorov – predovšetkým kresieb – okrajových pozícií, ktoré v dnešnej dobe môžu veľmi dobre odrážať „unavenosť“ z hlavnej línie tvorby, prípadne jej vyčerpanosť.
Všetci vieme, že (aj rýchla) kresba ako prípravné médium ustúpila (ešte rýchlejším) digitálnym vstupom – fotografiám, privlastneným či nájdeným obrazom a podobne. Práve cez ne mnoho autorov vytvára svoje diela, ktoré často vyznievajú aktuálne len preto, že pulzujú na súčasnom globálnom mediálnom prostredí. Nejde mi tu však o protežovanie kresby ako takej, ale skôr o postrehnutie vlastného vstupu umelca v akomsi medzičase tvorby. Totiž, Triaška vytvára svoje kresby (logicky) pri káve vo chvíľach voľna, t.j. bez produkčného tlaku, ktorý ako vieme, dokáže zomlieť aj najsilnejšie osobnosti. A je vidno, ako uvoľnene ich koncipuje: na báze okamžitých impresií, pocitov či nálad, bez ambície podať akúkoľvek tému, či sofistikovanú správu o nejakom probléme. Ich dej trvá niekoľko sekúnd pred a po zachytenom momente a potom odznie de facto bez toho, aby povinne musel zanechať výraznejšiu stopu. Je zaujímavé, že napriek tejto bezdejovosti, napriek prepojeniu výhradne k momentálnej nálade autora a tiež napriek ich nevýpravnosti, kresby dosahujú takú úroveň univerzálnosti, že okamžite po ich čiastkovom zverejnení (na FB) zaznamenali výrazný úspech publika. Domnievam sa, že je to pre ich redukčnú povahu, že nám ponechávajú iný typ priestoru pre úvahy (nech dokonca projekcie!) než súčasná, väčšinou romantická, a tým trochu uvravená maľba.
Triaška nevníma svoje kávové kresby ako typicky denníkové, hoci ich pre pravidelnosť vzniku, autorovu fascináciu a sústredenie v súkromí za také môžeme pokladať. Ide v nich o viaceré paralelné línie, ktoré zatiaľ neumožňujú (a možno ani nepotrebujú) osobitné interpretácie. Predpokladám však, že silný podprahový vplyv na ich nežný no dramatický „tón“ má Triaškovo vyrovnávanie sa s nečakanou smrťou svojho otca – možno sú aj jednotlivé výseky zo situácií tematicky spojené s touto smutnou udalosťou; toto však vie rozuzliť len sám autor.
Z umelecko-historického pohľadu sa Triaška oblúkom vracia k jednej (očividne nedopovedanej) línii svojej tvorby, a to k piktogramom postáv, ktoré hojne používal okolo polovice nultých rokov. Spomeňme si na maľby s projekciami a na anonymné bezcieľne figúrky, či na ostreľovačov zo strechy nákupného centra. Bola to produktívna fáza autorovej tvorby, de facto moment jeho prieniku na našu scénu formou, ktorý tu veľmi nemal obdobu. Považoval som ju za hodnotnú a som preto rád, že dochádza k jej znovuoživeniu. Použitý formát „maxím“ je pre ňu obzvlášť vhodný, k nemu však bolo potrebné dospieť (dozrieť).
Nejde len o to povedať, že sa napokon okrajová poloha umeleckej tvorby môže ukázať dôležitejšou než centrálna – na takéto zistenia treba odstup (možno) desaťročí. Chcem týmto skôr poukázať a podporiť (ako kritik) moment, kedy očividne vzniká hodnotný konvolút diel s potenciálom premostiť mnohé autorove doterajšie snaženia a dať im spoločný menovateľ v niečom privátnom a preto bez debaty autentickom.
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.