Na výstave Odzbrojujúci, inak kurátorsky totálne nepreniknuteľnej, je jedno naozaj odzbrojujúce, uhrančivé dielo. Akosi čudne opreté v rohu miestnosti, zavinuté do seba, akoby magnetizovalo roztratenú auru všetkého čo ho obklopuje. Tá socha vonia, puká, pracuje, žije..., ba keď ste v galérii sám/sama, možno i straší.
Ťažko povedať, čím to je, že i v dnešnej vyprázdnenej dobe môže niečo fungovať tak elementárne. Či je to príbeh, ktorý sa na sochu viaže, tá romanticko-heroická predstava sochára-horolezca, ktorý si vysochá svoj obraz, ktorý potom zavesí medzi živly, nechá im ho napospas a následne nás o tom prostredníctvom web-kamery big-brothersovsky informuje... Popri množstve politicky tézovitých či naopak disidentských sôch je toto jedna z mála, ktorá nepotrebuje politikum. Toto je socha-médium (aj v tom trochu paranormálnom slova zmysle), socha energeticky nabitá živlami, zároveň konceptuálna i materiálová, samobytná i site-specifická. Funguje s príbehom (vo webovej mediácii), ale i bez neho. V bezprostrednom stretnutí zoči-voči. Pritom je to socha vyslovene patetická. Svoj pátos však akoby si vybíjala niekde inde. Na rozdiel od množstva iných sôch z generácie (tvorcov) veľkých príbehov nás ním neobťažuje, ani nezastrašuje. Skôr prekvapuje. A (ako jediná z tej nešťastnej Richardovej výstavy) naozaj odzbrojuje.
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.