Viditeľnosť umelcov na výtvarnej scéne býva premenlivá. Poniektorí miznú a dlho o nich nepočuť, iných je naopak všade veľa. Tak schválne, kedy ste naposledy videli Petra Kalmusa?
Momentálny kandidát na prezidenta (u nás je ním Hocikto, tak prečo nie?) dnes žije hlavne svojím zviditeľňovaním. Iniciatíva je to prirodzene donkichotská, pretože Kalmus nie je krivák, do vrecka má hlboko a politické názory priam rockersky nekompromisné: komunizmus nazýva bez debaty zločinným režimom a medzi hakenkreuzom a kosákom a kladivom nevidí nijaký rozdiel.
Občan Kalmus je teda človekom skrz-naskrz politickým, hoci jeho politický (sveto)názor je názorom rockera: zacielenie je správne, trochu silácky nekompromisné, len občas kontraproduktívne sú prostriedky.
Kalmus teda nie je len postmediálny, ale najmä posttotalitárny umelec. Okrem milovaného kovošrotu ho totiž zaujíma a fascinuje i šrot dejín, takpovediac obchádzanie historického smetiska. Tu umelec nachádza a do sféry umenia vťahuje objekty spoločnosťou vytesnené: obstarožné logá, režimistické symboly a atribúty, tabuľky s názvami ulíc, ktoré zastarali, zástavy, ktoré doviali, hoci na vyšších poschodiach spoločnosti stále šarapatia. Napohľad bizarné spojenie vetešníctva a politického aktivizmu (Z. Janečková), evokujúce atmosféru postperestrojkového Berlína je výraznou optickou črtou Kalmusovho umenia. Veľkou témou je historická veteš a Nezabúdanie. A cestou k ich výrazu ani nie tak tvorba (ex nihilo), ako preskupovanie objektov. Kalmus je zberateľ, akumulátor a recyklátor; veci nachádza, nakupuje, odcudzuje, zachraňuje, mixuje a remixuje, používajúc pri tom najrozličnejšie technológie, od profesionálnych, cez autorské, až po kutilské (zabúchavanie klincov, šróbovanie, rôzne druhy fixovania objektov...).
Veci, zvlášť tie, konštituované na báze zbierania, mu dlho dozrievajú a práve tie najpomalšie potom najintenzívnejšie rezonujú. Ako postrehla Eva Filová, Kalmus je ako česká dokumentaristka Třeštíková, materiál mu kryštalizuje časozberným ryžovaním.
Kedysi Kalmus iste trpel tým, že nie je „profesionál“, že mu chýba akademické vzdelanie, čo mu občas jeho menej veľkorysí kolegovia radi pripomínali. Dnes Kalmusa jeho insitizmus trápiť nemusí. Súčasné umenie miluje aucajdrov, vyslovene stojí na energii DIY, na neumětelství a kutilských praktikách. Selfmademan Kalmus s imidžom starnúceho (a snáď posledného angažovaného) rockera novú generáciu kurátorov evidentne fascinuje. Možno práve tam je pes zakopaný. Z Kalmusa sa stáva exot slovenskej výtvarnej scény, o ktorom sa krútia dokumenty. Umelcovi tento záujem prirodzene lichotí a tak pritvrdzuje (Zuzana Janečková hovorí o turbo kvalite jeho diela), nevie čo by od dobroty...
Kalmus je skrátka živé mäso. Nie je (a snáď nikdy nebude) akademický. Stále prekvapuje. Je ho všade veľa. Občas unavuje, ale ak sa neobjaví, chýba. Kalmus netrpí inhibíciou, skôr pretlakom tvorivosti. A na výsledkoch je to vidieť. Pretože kvalitatívny rozptyl jeho tvorby je obrovský. Od diel geniálnych, až po... Ani neviem či na Slovensku momentálne existuje talentovaný výtvarník, ktorý by tak fatálne potreboval kurátora. Nie preto aby ho vyčistil, niekam ho odklonil, alebo si ho „ochočil“, skôr aby ho trochu upratal, a možno aj trochu spacifikoval.
Ešte som si síce nie celkom istá, či túžim byť Petrovi Kalmusovi fatálnou kurátorkou, no každopádne si myslím, že by občas mohol šetriť energiou. Menej sa vypaľovať. Trochu ubrať zo svojich šoumenských polôh a nechať viac hovoriť Dielo. (To je samozrejme absurdná požiadavka. Veď v prípade totálneho umenia – pretože to je koncept, ktorý Kalmus celoživotne rozvíja – je i umelec dielom.) Ak sa totiž samotný umelec príliš predvádza, máme tendenciu zabudnúť, že podobne ako on sám, i jeho tvorba má aj polohy meditatívne, sústredené, introvertné... Mne osobne sú práve tie najviac sympatické.
Popri rituálnom obaľovaní kamienkov, ktorému sa venoval každodenne ako svojho druhu mnemotechnike, umožňujúcej vcítiť sa a nedať zabudnúť na holokaust (Memento), sú to dnes hlavne linkové kresby. Vo výsledku krásne, elegantné, chvejivé monochrómy, vznikajúce linkovaním, pomalým vrstvením farebných čiar podľa pravítka, pozvoľným konzumovaním prázdnej plochy.
Nebol by Kalmus beatnikom, keby podstatou mnohých jeho prác nebola cesta, teda skôr proces ako výsledok. Ale nebol by Kalmus umelcom 21. storočia, keby napokon umelecky nezúročil jedno i druhé. I rituál linkovania – svojho druhu performance i jej produkt – muzeálne abstrakcie, a dokonca do Umenia vtiahol aj „odpadovú kultúru“, ktorá pri linkovaní druhotne vzniká. Zlomené farebné tuhy, vejárikovité stružlinky z ceruziek, dokonca i gumový prach, uvoľnený pri korektúrach, všetok mimovoľný odpad Kalmus zbiera a separuje do špeciálnych „časozberných“ nádob, z ktorých tvorí elegantné junk-artové objekty.
Umelec zachytáva bezo zbytku celý tvorivý reťazec, všetky jeho materiálové stopy, ale my vieme, že podstata (skúsenosti) tohto košatého, pritom prísneho a minimalistického diela je beztak imateriálna. A v podstate veľmi súkromná. Že podobne ako Roman Opalka vo svojich numerických monochrómoch, prekladaných starnúcimi autoportrétmi odratúva svoje bytie k smrti, i tu sa nepokojný Kalmus pomaly stišuje, disciplinovane chystá na čosi, čo si sám (trochu fanfarónsky) nastavil na rok 2042. Na svoj vlastný koniec.
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.