Otázka miery bola v umení dlho irelevantná. Pomer ceny a výkonu či viditeľnosti a výkonu sa začal „rátať“ až na úsvite kapitalizmu, kedy sa i výtvarní umelci, fungujúci v inom (svojom vlastnom) režime, novým, komerčne nastaveným podmienkam chtiac-nechtiac prispôsobili. Len málo umelcov dokázalo tejto všeobecnej akcelerácii kariér, nátlaku výkazu a mediálne viditeľnej tvorivosti odolať. V mladšej generácii bol jedným z mála takýchto „lenivcov“ (či mám-to-v-piči-stov) Cyril Blažo. Tvoril málo a pomaly. Peniaze z potenciálneho predaja (jeho potenciálnych diel) akoby ho nezaujímali. Keď chcel „dal“, keď nechcel „nedal“. Fungoval v stand by režime.
Blažo vlastne dodnes – ako to vyjadril istý môj virtuálny kolega – „pracuje s rukami vo vreckách“. Skôr ako kariéru vyznáva „alko-holistický prístup“ (cit:
http://www.huk.sk/cyril-blazo-sr/).
V posledných rokoch sa ale viditeľnosť Cyra Blaža predsa len trochu zlepšila. Či to súvisí s vekom, alebo akreditačným tlakom jeho domovskej univerzity (po štyridsiatke je už povinnosťou umelca-pedagóga našliapnuť na docentúru, zahustiť cv-čko), nevedno... Každopádne Blažo vystavuje viac i tvorí viac. Iným dôvodom akcelerovanej tvorivosti je možno skutočnosť, že opäť (pripomeňme jeho staršie teamworky v chlapčenskom združení BLONDIAK) stretol inšpiratívneho spoluhráča. Spolu s Martinom Kochanom, niekedy i samostatne sa stávajú objektom navzájom zdieľaných public-artových fotoperformancií na tému sochy v meste, trochu maturantských chuligánstiev, ktoré ale v rámci prevažujúceho, skôr moralistického vyhodnocovania všeobecnej mizérie našich verejných objednávok pôsobia veľmi osviežujúco: Cyril Blažo v-inštalovaný do trnavského bernolákovského súsošia (trochu na spôsob Chaplina v úvode Svetiel veľkomesta) či pod cylinder Šéne Náziho... Kochan s Blažom komentujú, obsadzujú sa do sȏch, odkláňajú či napravujú ich (ne)zmysel, sami sa stávajú živými sochami.
K novým akvizíciám bratislavského pouličného „sochárstva“ sa súdnemu človeku vyjadruje ťažko. A tak je situačná kritika/komika, hoci trochu detská (banánové šupky nastoknuté na tykadlá Andersenovho slimáka) možno najadekvátnejšou reakciou.
Z Blažových intervencií (možno režírovaných Kochanom) mám najradšej dve: Biatec (2011), v ktorom si šťúply umelec vylezie do sedla kurióznej „jazdeckej sochy“ spred centrály Národnej banky a jasne tak naznačí intenciu jej použitia: čo najrýchlejšie kamsi do nenávratna odcválať.
Iným jasnozrivým dielom, ktorého múzou tento krát nie je outletový bronz, ale zdevastovaný light-box, jeden z tých, zobrazujúcich mysterióznu krajinu majstra nášho fantastického realizmu Albína Brunovského. Blažo na nájdený rozbitý light-box situačne zareagoval, uchopiac jeho najdlhšiu črepinu. Vytasil ju ako meč, zdvihnutý ani nie tak proti „korporátnemu zlu“ – verejný priestor zaprasujúcemu médiu-light-boxu, ako proti umeniu, ktoré zobrazuje. Ako akýsi hrdina hviezdnych vojen tu Cyro Blažo rozbíja ilúziu fenoménu Albín Brunovský, ktorá príliš oblúznila naše vnímanie.
Tieto akési „artist lectures“ (dnes mimochodom veľmi obľúbený formát) pritom nie sú prvým Blažovým komentovaním verejného priestoru. Kedysi ho k čomusi podobnému inšpiroval jeho kamarát, v tom čase študent VŠMU, režisér-dokumentarista Jano Šebík. Improvizačné schopnosti a duchampovskú senzibilitu Cyrila Blaža využil v svojom filme Sochy!? z roku 1999. Tento asi štvorminútový film (dostupný na: http://vimeo.com/19742475) má dvojitú identitu. Je dokumentom, či skôr mockumentom o „umení“ a zároveň záznamom Šebíkom režírovanej sprievodcovskej performance Cyra Blaža po „zvláštnych sochách“ Bratislavy. Zaujímavý je ako film i ako performance, ako dielo filmára i performera. Mimo vlastnej filmovej artikulácie (narážky na televízne historické fikcie Pavla Dvořáka, audio-vrstva kometára s „rozhlasovým“ hlasom Táne Sedlákovej, inštitucionalizovanej redaktorky reportáží o umení, zámerne neumětelská tv-estetika) stojí film práve na deficitnom čare šoumena malých foriem Cyra Blaža. Trochu cimrmanovský film je však srandou len na prvý pohľad. V skutočnosti sa dotýka vážnych tém: inštitucionality/inštitúcie umenia (čo?, kde?, za akých okolností?, koho odobrením? JE umenie), fenoménu ostalgie či problematiky sochy v meste – vlastne fenoménom, ktoré začnú v umení výraznejšie rezonovať až asi o dekádu neskôr.
Cyril Blažo nikdy nebol ex-nihilátor, umelec tvoriaci od bieleho papiera. Aj v minulosti veľmi rád a často pracoval s nájdenou realitou, s jej privlastňovaním, posúvaním či odkláňaním. Reagoval situačne, imrovizoval, užíval (si) realitu, tvoriac akúsi vizuálnu obdobu slapsticku – oživenia či demontovania reality formou zdanlivo neškodného gagu či vtipu.
Pritom táto v podstate žánrová poloha Cyrila-zabávača, ktorá mala od začiatku na domácej scéne veľa fanúšikov, pokračovateľov i imitátorov, nikdy celkom nevyčerpávala zmysel jeho umeleckého gesta. A to gesto je naozaj (hlbinne?) slapstickové. Ako o americkej groteske a jej „morálke šľahačkovej torty“ kedysi napísal Petr Král, jej podstatou je odmámenie, odčarovanie sveta, ktorý sa začal brať príliš vážne. Je to požičaná definícia. Ale neplatí aj pre Cyra Blaža?
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.