Ján Zavarský / Biely priestor v bielom priestore / I. časť

Cyklus Titáni a Matadori
Koncept prezentácie: Beata Jablonská
Koncept cyklu: Stano Masár
Kamera a strih: Marek Valovčin, Ivan Olvecký
Miesto a rok záznamu: Bratislava, 2017

Ján Zavarský (1948)

Aj keď vyštudoval scénografiu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1968 – 1974), patrí aj k významným predstaviteľom slovenskej nezávislej výtvarnej scény. Vstupuje na ňu na prelome 60. a 70. rokov v tandeme s Milošom Lakym (1948 – 1975).  Už počas vysokoškolského štúdia spoločne realizujú niekoľko konceptuálnych projektov a postupne sa pripájajú k aktivitám starších umelcov, stretávajúcich sa v ateliéri Ruda Sikoru, ktorý bol v začiatkoch normalizácie považovaný za akési spoločenské centrum nezávislej scény. Ich zanietené debaty o stave sveta a o ekologických hrozbách, ktorých naliehavosť práve vtedajšie umelecké prostredie začalo intenzívne pociťovať, ale aj besedy o rozmachu vedy a techniky a prognózach budúcnosti vyústili v apelatívne akcie a projekty. Už v roku 1973 sa ale  Stano Filko (1937 – 2015), Miloš Laky a Ján Zavarský odhodlali voči svojmu domovskému prostrediu  k odvážnemu experimentu, v ktorom zavrhli estetiku konceptu a rozhodli sa pre radikálne gesto. Púšťajú sa do tvorby Bieleho priestoru v bielom priestore (1973 – 1974). Maľbou – maliarskym valčekom na plátno a neskôr na filc – vytvárajú „nehmotmý nekonečný priestor v bielom nekonečnom priestore“, ktorým sa snažia nadviazať na transcendentný odkaz Kazimíra Maleviča. Ich hľadanie idealistickej a spirituálnej dimenzie (nie v náboženskom zmysle), bolo a doteraz je v slovenskom umení výnimočné. Prvá realizovaná inštalácia Bieleho priestoru v bielom priestore sa uskutočnila 18.2. 1974, ilegálne, cez víkend a v noci, v Dome umenia v Brne. Správa o ňom bola šírená  predovšetkým fotodokumentáciou (Štefan Tamáš), ktorá bola súčasťou dnes už tiež  legendárneho katalógu. Ten okrem fotografií a textu brnianskeho teoretika umenia Jiřího Valocha (ktorého zásluhou mohol byť Biely priestor v bielom priestore ilegálne vystavený v Dome umenia) obsahoval aj Manifest, ako antitéza k vedeckému chápaniu sveta, vtedy populárnemu komunikačnému  modelu, preberaného aj výtvarným umením. Provokatívna existencia Bieleho priestoru v bielom priestore vyvolala polemické reakcie najmä v okruhu alternatívnych umelcov. Napriek tomu, alebo aj práve preto je dnes  ikonickým dielom slovenského neoavantgardného umenia.

Asi nie je až takou náhodu, že Dom umenia v Brne bol neskôr spojený aj s ďalším účinkovaním Jána Zavarského. Ako scénograf spolupracuje Divadlom na provázku, ktoré v Procházkovej sieni Domu umenia pôsobilo od roku 1968 do roku 1992. Patrilo k popredným experimentálnym scénam a jeho otvorená  dramaturgia súvisela s performatívnymi a priestorovými tendenciami blízkymi vtedy aktuálnymi aj vo výtvarnom umení. Ján Zavarský v tvorivom tandeme s režisérom Petrom Scherhauferom (1942 – 1999) vytvára akčné scény pre dnes už legendárne predstavenia ako boli napr. Dostojevského Karamazovci (1981), Obchod s chlebom Bertolda Brechta (1981), či hra Chameleón aneb Jozef Fouché Miloša Štědroňa a Ludvíka Kunderu (1984 ). 

Text Beata Jablonská