Beata Jablonská
Ivan Csudai vo svete súčasnej maľby

Ivan Csudai sa pohybuje na slovenskej výtvarnej scéne ako ten, ktorý ovplyvňuje smerovanie súčasného obrazu, alebo presnejšie povedané podobu súčasnej maľby. Nie je to len jeho pedagogickou zásluhou, keďže neodškriepiteľne stojí za návratom maľby okolo roku 2000, spájaným predovšetkým s jeho študentmi, vtedy ním novootvoreného Štvrtého ateliéru Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Jeho priamy výtvarný podiel na charaktere súčasnej maľby je predovšetkým v jeho obrazoch, ktoré nielen udávajú smer tomu, čo sa v dnešnej maľbe deje, ale stále dráždia svojou „neuchopiteľnosťou“ v tradične určenom rámci klasického média, akým maľba zaiste je. Byť konvenčným, ale asi nikdy nebolo Csudaiovym zámerom.

Jedným z prvých únikov pred „zaslúženým“ zakonzervovaním bola náhla a radikálna zmena maliarskeho rukopisu, takmer hneď po prvých úspešných rokoch na výtvarnej scéne. Ak uvážime, že to bola práve Csudaiova maľba, s jej krehkým rukopisom temného akcentu, ktorá poslúžila ako rozpoznávacie znamenie transavantgardnej maľby, tak tento krok v kontexte domácej scény bol spočiatku vnímaný ako útek za neistým dobrodružstvom . Hneď na začiatku deväťdesiatych rokov skrotil všetky, na prvý pohľad viditeľné maliarske gestá a emócie, všetko to, čo viedlo k lákavému maliarskemu majstrovstvu. Takmer paralelne, ako sme si začali uvedomovať virtuálny svet počítačov, Ivan Csudai ho bez strachu a predsudkov prijal za svoj vlastný. Nielen s jeho typickou vizualitou, ale aj nástrojmi, ktoré si osvojil ako rovnocenných partnerov k ceruzke a štetcu. Prvým viditeľným znakom tejto zmeny bola chladnejšia a grafickejšia podoba nových malieb, v ktorých vytesnil  obľúbené jemnôstky predchádzajúceho rozmaľovaného rukopisu. Pozadie tohto vtedajšieho rozhodnutia treba hľadať v tom, že chcel zbaviť svoje maľby povrchného maliarskeho predvádzania, ktorého príťažlivosť príliš „brala“ iným vrstvám maľby. Avšak, netreba sa nechať uniesť prísnym rukopisom týchto nových Csudaiových malieb. Predchádzajúcej bohatosti sa len tak ľahko nevzdal, len ju presunul do iných plánov obrazu. Aj keď sa vybral cestou zjednodušovania a čistenia, ikonografia a kompozícia obrazu zostala priestorom bohato sa prelínajúcich scén a výjavov.

Inou a rovnocenne významnou zmenou bolo Csudaiovo „odídenie“ z reálneho sveta a obrátenie sa do sveta obrázkov, ilustrácii, kníh a encyklopédií, kde našiel nové predobrazy svojich malieb. Sám to typicky vecne komentoval slovami: „Bolo to pre mňa dobré riešenie ako sa vyrovnať s autentickosťou a originalitou. Bral som to vyslovene ako strategickú vec. Ukázať svoj vkus a orientáciu na príklade predlohy, ktorú si vyberiem, či už pre vizuálnu stránku, alebo pre význam zobrazeného symbolu, či dokonca iba pre sám predmet, a vyjadriť sa takým spôsobom, že to skombinujem so svojou hrou...“ 1 Možno tu niekde by sa dala nájsť aj pointa Csudaiovho fundamentálneho obratu, ktorý mu poskytol dovtedy nepoznanú slobodu, nové neprebádané možnosti a voľný pohyb medzi poznaním dostupnými svetmi - tými skutočnými, obrazovými a virtuálnymi.

Csudaiove maľby sú stavané ako divadelná inscenácia z niekoľkých plánov a vrstiev. Vyvolávajú pocit, že jednotlivé situácie sa odohrávajú v nikdy nezačatom a nikdy neukončenom čase toho ktorého obrazu. Navyše, ich jednotliví „hráči“ sa vracajú, prichádzajú, opakujú sa, vynáraj a zjavujú sa takmer v identických, či v zmutovaných podobách a kompozíciách, ktoré už ani neodkazujú k „nášmu“ svetu, ale už len k sebe samým. Opakovaním výjavov a situácií, či computerového vrstvenia je Csudaiova maľba opäť bližšie k presieťovanému svetu, toho za obrazovkami počítačov ako k tomu, ktorý stále verí v jedinečnosť prežitej chvíle.

Všetky doterajšia jednotlivé obrazy série malieb od Kabinetu sĺz (1999), 9 Easy Pieces (1995), Rok medveďa (2002), Evolúcia (2004), Undeep (2007-2008), po Rímsky cyklus (2009), Autobiografiu (2012), Reconstruction (2012) sú prepracovanou a jedinečnou obrazovou encyklopédiou  našej kolektívnej pamäte, ale aj výsostne Csudaiovho rozpomínania. Avšak, aj napriek mimikry presne definovanej a na prvý pohľad striktnej maľby, je všetko zahalené do tajomnej melanchólie, ktorá sem tam skĺzne do sarkastickej irónie a sem tam do tušeného a skrývaného strachu, že všetko má svoj očakávaný koniec.

Poznámky
1.Pozri: Jana GERŽOVÁ: Rozhvory o maľbe.Pohľad na slovenskú maľbu prostredníctvom orálnej histórie. VŠVU, Slovart, Bratislava, 2009, s.269.