Alexandra Tamásová
Skrotenie zlej ženy? Aktuálna tvorba Lucie Dovičákovej.

Hlavnou témou košickej výtvarníčky Lucie Dovičákovej sú od počiatkov jej maľovania ženy. S maximálnou úprimnosťou sa snaží vizualizovať vnútronú i vonkajšiu realitu súčasných (hlavne mladých) žien, ktoré sa potýkajú s multiplicitou životných rolí, s očakávaniami okolia i seba samých. Sústreďuje sa pritom na moment konfliktu, napätia medzi protikladnými silami, medzi vnútrajškom a vonkajškom. Hlavnými postavami jej naratívne vystavaných malieb sú najčastejšie ženy, ktoré sa pokúšajú zapasovať do nejakej typickej „ženskej“ situácie, ale očakávanú harmóniu narúša cudzorodý, „unheimlich“ prvok. Dovičákovej reč je symbolická, ale nie surreálna, hoci na prvý pohľad by sa tak mohlo zdať. Situácie, ktoré maľuje, nie sú obsahom nevedomia alebo snov, ale sú až príliš vedomou súčasťou každodenného myslenia a prežívania. To, čo je na nich znepokojivé, je fakt, že sa v kultúre všeobecne, ale ani v súkromnom živote jednotlivcov príliš netematizujú, resp. prezentujú len v rámci chudobných schematických vzorcov. Sexuálne fantázie na hranici sadomasochizmu, nechuť k vlastnej domácnosti, strach z tehotenstva, menštruačná krv a sliznice – všetky tieto veci ukazuje Dovičáková ambivalentným spôsobom, nehodnotí ich, nemoralizuje, ani sa nesnaží o bulvárne senzácie – ona jednoducho cez svoje maľby hovorí o tom, že aj takéto javy a emócie sú súčasťou ženského (aspoň jej vlastného) sveta.

Napätie medzi rolou pasívnej obete a aktívneho dravca, či sexi krásavice a submisívnej domácej panej je prítomné vo väčšine Dovičákovej starších malieb. Jej hrdinky akoby sa zmietali v boji medzi mužskými a ženskými elementmi, ktorý sa odohráva v ich vlastnom vnútri. Alebo, povedané inak, medzi túžbou naplniť tradičné role ženy/matky/ochrankyne domáceho kozuba, a na druhej strane, realizovať sa ako indivíduum – nezávisle od očakávaní spoločnosti. Civilizovanosť sa bije so zverskosťou, naučená morálka s pudmi.

Postavy na Dovičákovej maľbách často nesú autoportrétne črty. Maliarka sa na túto tému vyjadrila, že používa autoportrét preto, aby sa vyhla prílišnému zovšeobecňovaniu a vnucovaniu vlastných postojov iným. Preto azda nikoho neprekvapilo, keď sa v posledných mesiacoch zaoberala motívom, ktorý výrazne zasiahol predovšetkým do jej osobného života – tehotenstvom a materstvom. Divák znalý jej diela bude nepochybne zvedavý, či známa „bad girl“ slovenskej výtvarnej scény pod vplyvom významných vonkajších okolností skrotla a zmenila štýl svojich malieb. V tomto kontexte možno pripomenúť napr. Moniku Pascoe Mikyškovú, ktorá v súvislosti s narodením dieťaťa namaľovala niekoľko obrazov, vyjadrujúcich jej nehu, lásku i obavy o budúcnosť potomka. Pre Dovičákovú sa jedná tiež o silnú a intenzívne (aj umelecky) prežívanú tému, ale zatiaľ sa zdá, že nemieni upustiť z irónie, až štipľavosti svojho maliarskeho vyjadrovania. Nová téma sa od roku 2012 objavuje napríklad na kresbách a maľbách, ktoré predstavujú fantázie o vlastnom tele videnom zvnútra, tak ako ho môže vnímať zárodok nového človeka usadený v maternici. Materské telo sa tu javí ako strašidelné, indiferentné prostredie so zvýraznenou štruktúrou svalstva či sliznice, ukrývajúce v sebe celý neznámy svet. Autorka namaľovala tiež niekoľko obrazov inšpirovaných renesančnými maľbami Madon s Ježiškom, na ktorých sa dieťa mení na hororové mäsožravé monštrum – akéhosi „Otesánka“ s obrovskými ústami pripomínajúcimi vagínu, ktoré vyjadrujú zrejme túžbu a zároveň obavy z materstva, odľahčené humornou nadsádzkou. Autoportréty zobrazujúce Dovičákovú vo vysokom štádiu tehotenstva tiež zvýrazňujú skôr skľučujúce, neisté pocity - slzy na tvári nahej postavy sa plynule menia na modravé žily, pokrývajúce prsia a brucho.
Zároveň sa značná časť Dovičákovej malieb stále nesie v duchu jej staršej tvorby, s opakovaním už známych motívov – zvierat, najmä líšok a vlkov (symbolov živočíšnosti v žene), alebo vrkočov (ktoré sama autorka interpretuje ako znázornenie skôr submisívnej ženskosti, zviazanosti s potrebou byť krásnou, poslušnou a každému lahodiacou bábikou). Ďalším často variovaným motívom je zrkadlo, ktoré namiesto aby verne odrážalo, naopak pohlcuje, triešti a mätie pozerajúce sa subjekty (opäť výlučne ženy).

Dovičákovej tvorba sa pre svoju expresivitu, surovosť, miestami technickú nedokonalosť a celkový „bad painting“ štýl niekedy prirovnáva k art brut – umeniu v surovom stave, akému sa zvyčajne venujú ľudia bez umeleckého vzdelania. Vo sfére moderného umenia sa k tomuto spôsobu maľby hlásili aj viacerí profesionáli, ktorí vedome odmietali akademickú uhladenosť a finesu, aby cez surovejšie prostriedky podporili emotívny obsah. Najznámejším „surovým“ maliarom bol pravdepodobne Francúz Jean Dubuffet, ale príklady sa objavujú aj v našom prostredí. Predovšetkým treba spomenúť Júliusa Jakobyho, ktorý bol Košičanom rovnako ako Dovičáková.

V niektorých aspektoch sa Dovičáková približuje aj k tradícií moderného európskeho umenia prvej polovice 20. storočia, predovšetkým použitím symbolistických (formálne „surrealistických“) prvkov. Jej hybridné kombinácie ženských postáv s rôznymi prístrojmi (napríklad v sériách kresieb, kde je postava uväznená v podivnom prostredí kombinujúcom kuchyňu a hudobné nástroje), rastlinami či inými predmetmi zrastajúcimi s ľudským telom (okno namiesto hlavy apod), evokujú napríklad niektoré obrazy Maxa Ernsta či René Magritta. Pravdaže, s tým rozdielom, že pre Dovičákovú sú postavy na jej plátnach reprezentáciami samotného autorského subjektu, a nie odindividualizovaným (erotickým) objektom. Z tohto pohľadu je k nej asi najbližšie tvorba Louise Bourgeois, ktorá ženské postavy v rámci svojich sochárskych, ale aj dvojdimenzionálnych prác tiež umiestňovala do podivných symbolických vzťahov s nečakanými, cudzorodými prvkami. Dovičáková je však oveľa menej kritická, či „feministická“; ak by sme chceli uvažovať o jej maľbách v súvislosti s feminizmom, môžeme konštatovať príklon k esencializmu. Maliarkine diela reprezentujú ženu, ktorá má „ženskosť“ vrodenú, ale nevylučuje zo svojho vnútra ani „mužské“ prvky; naopak, snaží sa integrovať obe polarity, aby sa realizovala predovšetkým ako ľudská bytosť. Skôr než v masmédiách a spoločnosti vôbec, hľadá vzory pre svoje správanie vo vlastnom vnútri. Vzhľadom na neprehliadnuteľné prepojenie medzi Dovičákovej maliarstvom a osobným životom a názormi nemožno celkom predvídať, akým smerom sa bude ďalej uberať jej tvorba. Je však pravdepodobné, že budeme svedkami rôznych prekvapivých transformácií.