Dávno sa mi nestalo, že by som medzi študentskými prácami narazila na tak zreteľné a aktuálne dielo. Ide pritom v podstate o prácu sochársku, čo sa vzhľadom na všeobecnú mizériu tohto média cení o to viac.
Zázemím Reťazovej reakcie je v podstate zatemnená muzeálna miestnosť. V tmavom prostredí diváka uhranie horizont žiarivej vitríny plnej „antropologických“ exponátov: drobných frézovaných sošiek bielej farby, seriálne usporiadaných jedna vedľa druhej. Na jednej úrovni, v jednom formáte, tvoriac akýsi do seba zacyklený asociačný reťazec, sa tu vedľa seba ocitajú objekty kultové i popkultové, novodobé i historické, exotické i erotické. To čo tieto, inak si navzájom bytostne cudzie „artefakty“ spája je kontinuita gesta: dômyselný efekt akéhosi rozfázovaného, „kinematografického“ morfovania. Gestá sa prelievajú jedno do druhého, civilizačné kódy i úrovne miešajú, svet zároveň nivelizuje i „multikulturalizuje“.
Podobne ako mnoho umelcov pred ním a zrejme i mnoho po ňom pracuje Miro Hric s muzeálnym médiom či formátom. Veľmi jednoduchým, pritom elegantným gestom ironicky „muzealizuje“ recepčné prostredie súčasného globalizovaného sveta. Pointy sa stratili, kultúrne centrá rozmnožili, vecí, najmä suvenírov, pribudlo. Všetko je rovnako veľké, rovnako krásne, rovnako „napálené“, rovnako (bez)významné. A definitívne sfetišizované.
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.