Vrstvy, skratky a pamäťové ,skraty‘ v tvorbe Marka Blaža
Keď sa Marko Blažo (*1972, Košice) ešte ako poslucháč VŠVU (1998 absolvoval VŠVU u prof. R. Sikoru) objavil na niekoľkých výstavách, zaujal ako výrazná osobnosť mladej scény viacerými aspektmi svojej tvorby. Najmä jazykom, ktorý bol typický pre novú postmodernu začiatku 90. rokov (reinterpretácia, digitalizácia, transformácia známych kódov z dejín umenia, použitie simulovaných ready made), ale aj schopnosťou na totožnej výtvarnej a intelektuálnej úrovni tvoriť v priestorových i plošných médiách. Pozoruhodná bola aj miera osobitostí naratívnej fabulácie a vrstvenia všeobecne známych kódov z umenia a vlastnej mytológie. Hravý, vážny a komplikovaný, vyhranený a vizuálne čitateľný autor s vyzretým „autorským kódom“. Prvý väčší úspech znamenala jeho reverzne štruktúrovaná inštalácia 3D/4D z roku 1996, kde využil nájdený vizuál objektov ready made typu – papierové modely domčekov pre modelárov (výročná výstava SCCA v Bratislave Interiér verzus exteriér. Na hranici možných svetov). Blažo si privlastnil tieto unifikované, insitne idealizované objekty s nosnou ideou domova. Reverzne ich poskladal do hĺbky podlahy tak, že ich exteriér sa paradoxne stal interiérom „bez domova“. Už v tejto práci sa ukázal istý univerzalizmus jeho talentu, schopnosť prestupovania a vzájomného „zakliesnenia“ a dekonštruovania rôznych výtvarných médií. V roku 2011 získal Cenu Oskára Čepana, v roku 2005 Grand Prix z trienále Súčasná slovenská grafika 16. v bývalej Štátnej galérii v Banskej Bystrici (od 2007 Stredoslovenská galéria), 2006 napríklad cenu ArtSlant Award, LA, USA. Blažo aktuálne vystavuje v domovskej Východoslovenskej galérii v Košiciach výber diel z obdobia od roku 2003, ktorá má prierezový charakter (výstava Ticho a pokoj, kurátorka Barbara Geržová, premiérovaná bola v máji – júni 2013 v Nitrianskej galérii).
Medzi rôznosťou 2D diel (kresba, grafika, maľba, fotografia) a 3D médií (objekty, sochy, inštalácie) dominovala v tvorbe autora ako jednotiaci vizuálny prvok strohá deskriptívne ponímaná lineárna kresba (so zámernou nerukopisnosťou), z nej následne odvodená digitálna grafika (spočiatku výstupy realizuje v technike serigrafie, neskôr len digitálnej tlače), maľba, príbuzná štýlovej koncepcii Ivana Csudaia - „druhotnej“ alebo následnej rukopisnosti (podľa kresby alebo počítačovej matrice, projektu digitálneho obrazu) a súčasne tvoril v oblasti objektu a inštalácie (výstavy v Brne, Banskej Bystrici, Cena O. Čepana v Bratislave).
V rokoch 2010 – 2013 pokračuje M. Blažo intenzívne v tvorbe, pričom pre toto obdobie je typickým formálnym a výrazovým prvkom prevažne plošných prác viacnásobné digitálne vrstvenie a dekonštrukcia vlastných starších prác, reinterpretácia a nové žánrové stvárnenie a čítanie motívov. Diela nadobúdajú nový dynamický a súčasne akýsi skratový či ,chybový‘ počítačový charakter. Extrémna kumulácia obrazov, ale najmä ich fragmentov a detailov v jedinom diele, je oproti ranej tvorbe z druhej polovice 90. rokov príznačná. Blažo sa posúva od pôvodného ikonografického vzorca, kedy pracoval s transformáciami jedného alebo viacerých symbolov (a ich významov) s nosnou symetrickou kompozíciou – čistou, dizajnovou, naoko lapidárnou a čitateľnou, k polohe kumulatívnej dekonštrukcie obrazov a znakov, kde prevláda digitálne kolážovanie a plynulé prevstvenie kompozície celistvým chladným dizajnovým rastrom – potlačou alebo dezénom.
Prvok poetickej narácie, fantazijného vizionárstva je potlačený radikalitou atakujúcej formy, zrýchleným komponovaním úderných skratiek a ich rastrovou multiplikáciou. Pozoruhodným je aj latentný kompozičný konštruktivistický prvok – z jednotlivosti sa stáva repetíciou, zmnožením a plynutím raster. Nielen dekoratívny alebo dokonca iluzívny, ale priamo konceptuálny (podobne ako kedysi v tvorbe Roya Lichtenstejna – od náhody k zámeru, postupne až k princípu). Súčasne to, čo Blažo preberá z vlastnej staršej tvorby, alebo to čo ho charakterizovalo predtým, je tu prítomné v pozmenenej intenzite či dikcii nielen jazyka, ale predovšetkým spôsobu podania znakov (iný tok a dikcia jazyka). Postmoderný revizionizmus dejín a postojov a súčasného stavu umenia, kedy predstavuje skôr komunikačný kanál, sú v súlade s mediálnym rytmom doby - samplovanie, remix, ich postprodukcia a ich spätná archeológia (revízia). Diela svojou obsahovou a významovou štruktúrou a vizuálnou kumuláciou už nepredstavujú len intertextuálnu, ale viac hypertextuálnu štruktúru. Motívmi smerujú k postihnutiu totálnej profanizácie sveta, kultúry a umenia. Sú akoby reflexívnou parafrázou až pastišom na dnešný svet zahlcovaný vizualitou (a vypŕchaním hodnôt).
Novým mediálnym prvkom Blažových prác je autorská alebo nájdená fotografia, ktorú aplikuje ako podložie vizuálnej koláže. Aj predtým sporadicky pracoval s fotografiou, no skôr s fotoreprodukciou a fotomontážou známych diel, ktoré ironicky komentoval vlastným paradoxným symbolickým vstupom.
Vlastná (re)privlastnená databáza znakov v spojení z obrazmi z dejín umenia, videnej a zažívanej reality (aj banality), stret populárno-komerčného s vysokým vzájomne prerastajú. Nánosy obrazov a znakov kryštalizujú, mutujú a vytvárajú nový jazyk kultúrnych vizuálnych znakov – mémov. Tento svet databázy obrazov a jej archeológie akoby neustále mutoval, degeneroval a mixoval predtým nezlúčiteľn kódy. Aj keď zväčša pôsobí pocitom existenciálnej márnosti či šialenej absurdity je tu dosť veľa silných odkazov na stratené ideály. Osobné túžby, spomienky z detstva, bláznivo skazený dospelý svet a do toho klasické vzory poriadku a princípov sa postsurreálne spájajú a množia.
Oproti rannej tvorbe sú diela Marka Blaža menej humorné, ba až vážne. Sú viac esteticky prepracované, výrazovo a ikonicky úderné. Istá systémová výrazová osobitosť je tu napojená na konštruktivistický a hneď na to dekonštruktívny princíp. Tento vizuálny remix a samplovanie motívov, obrazov, liniek a celkovo znakov mali kedysi svoju vizuálno-znakovú jasnú, miestami až „aforistickú“ pointu. Dnes sú iné. Typickou je tu osobná archeológia s jasným pohľadom na stav sveta, kultúry, prírody a nad tým dominuje pohľad na stav a postavenie umenia v kontexte svojej zlej post a post doby. Za najzvláštnejšie na tejto novej tvorbe autora považujeme mieru asociatívnosti, ktorá ide naprieč témami, ale najmä vizuálnymi formami a ich nové vizuálne uchopenie. Blažovo ,browsovanie‘ svetom umenia a mediálnej či bežnej, každodennej vizuality prináša dnes nový prvok – je to symbolika, nový význam, tvaroslovie akýchsi nových vizuálnych ,fontov‘ a matríc v štýle významovej postprodukcie.
Z každého uhlu čítania ponúka Blažo nový význam, čím vyjadruje chaos obrazu dnešnej spoločnosti (a veľké pády civilizácie). Svojou fragmentovanou, dekonštruovanou, a postkonštruktivisticky vrstvenou formou hovorí aj o potrebe opakovaného čítania vecí, o márnosti tvorby hodnôt, ktoré zakaždým sublimujú, sú prehlušené, zabudnuté alebo pozmenené.
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.