Richard Gregor
Ďurčekove situácie z čias májových sviatkov

Čierno-biela fotografia zaznamenáva Ľubomíra Ďurčeka stojaceho na rohu Amerického a Sovietskeho námestia. Nazval ju „ROH, 9. MÁJA 1987“ a možno povedať, že ide napriek rozsiahlemu komplexu odkazov o veľmi čitateľné dielo. ROH je skratka Revolučného odborového hnutia, 9. máj bol za socializmu štátny sviatok ukončenia II. svetovej vojny. Pri budove známeho bratislavského funkcionalistického Avionu naozaj susedili tieto dve námestia – Americké samozrejme vo svojej dobe nehovorilo o tom, o akú Ameriku ide a Sovietske námestie sa nenávratne vytratilo spolu so Sovietskym zväzom.

1. máj a 9. máj (resp. májové dátumy vôbec) boli Ďurčekove obľúbené dni – dni pracovného voľna, exponované vtedajším režimom ako dni povinnej masovej „radosti“, boli ako stvorené na jemnú subverzívnu exteriérovú činnosť. Mimo toho však treba pripomenúť, že čas vymedzený týmito dátumami je pre slovenské umenie historickým časom konceptuálnej iniciácie. „HAPPSOC“ (Mlynárčik, Filko, Kostrová) si už v roku 1965 deklaratívne privlastnil všetky bratislavské reálie, a ak by sme tejto realite prisúdili štatút trvania, resp. opakovania sa tak, ako to napríklad formuloval Peter Bartoš v „Činnosti snehu vo vzduchu a na zemi“ v/od roku 1969, potom by Ďurčekove májové situácie nevyhnutne boli aj po rokoch súčasťou tohto konceptuálneho kontinua. Jednoducho povedané, išlo v slovenskom umení o legendárne dátumy a ich ďalšie, či dokonca opakované použitie nie je možné čítať ignorujúc tieto súvislosti. Okrem spomenutého diela ešte ide o známu situáciu na lavičke „1. MÁJA 1987, PKO“, ďalej o sériu dekompozičných a zámerne banálnych situácií na 28 diapozitívoch „Mechanické pohľady, 1. máj 1980, 10:00-11:00 hod.“, o ktorej možno povedať, že o desaťročie predznamenala rozsiahlejší súbor 514 záberov „Nežná krajina / Softland, 2.V.1990 – 1.V.1991“, ktorý v katalógu k Ďurčekovej retrospektíve v SNG (2013) a v časopise Jazdec (2/2011) podrobne analyzoval Aurel Hrabušický.

Vzniká tu lákavá možnosť hovoriť o samostatnom fenoméne Bratislavského Konceptualizmu, ergo o umeleckom fenoméne viažúcom sa k mestskému prostrediu Bratislavy, tvoriacej od 60. rokov 20. storočia v našom prostredí prvé povojnové pluralitné umelecké centrum. Ak by sme prijali rolu Bratislavy ako spoločného menovateľa, potom by bolo možné povedať, že Ďurček jej je spomedzi všetkých podobne zameraných autorov najvernejší. Ak bol HAPPSOC deklaratívnym gestom, ktorého obsah bol v danej chvíli daný a ad absurdum bezozbytku merateľný, potom sú Ďurčekove sebaangažujúce aktivity akoby prechádzaním medzi tieto „štatistiky“, vypĺňaním medzier myšlienkami, pridaným dejom a intelektuálnym vkladom medzi ne. Medzery vecí a významov sú vôbec miesta, v ktorých sa Ďurček pohybuje najistejšie – spochybňovanie hodnoty videného, zneisťovanie konvenčných postupov, artikulovanie miery prípustného v rámci (napr. politicky) nežiadúcich významov – to je jeho štýl. Medzi riadkami slovenského konceptu našiel priestor pre svoj neinvazívny humor a iróniu, a tiež určité vyčkávanie na príhodnú situáciu. Ďurček je v sebaprojekcii iný ako Koller, ak sa jeho situácie ku kollerovským dajú prirovnávať, tak len formálne. Ďurčekove „pózy“ sú viac symbolické, svojím spôsobom dramatickejšie a divadelnejšie než Kollerove U.F.O. situácie (od roku 1970). Nie je ufonautom, ale skôr svedkom a participantom dejín v podobe nemej výčitky, jeho hravosť nie je neformálna a nie je anti-umelecká. Každou prácou referuje k širšej sústave aktivít, dokonca k dlhodobému plánu činnosti – pri pohľade na celok Ďurčekovej tvorby vidno niekoľko jej priebežných polôh a vytrvalosť pri jednotlivých riešeniach.

V tejto súvislosti môžeme v úvahách o „ROHu“ spomenúť dielo Dritter Denkmal (2002) od Romana Ondáka. Dve označenia konkurujúcich námestí väčšmi než o sebe hovoria o niečom treťom, zamlčanom – o našom priestore a jeho motiváciách, dejinných peripetiách. Rovnako, ako v Ondákovom prípade pamätníky stretnutia sovietskej a americkej armády v nemeckom meste Torgau mrazivo pripomínajú neprítomnosť svojho (tretieho) protivníka.