Petra Hanáková
Na hrad bez diváckeho zázemia

Nedávna kauza Kulichovho ľudáckeho Svätopluka vyvolala i v samotnej výtvarníckej obci niekoľko originálnych reakcií (Angažovaný šatník Evy Filovej, www.verejnypodstavec.com...)
I virtuálna „jazdecká socha“ Petra Rónaia (umelec je tu zároveň objektom i subjektom zobrazenia) patrí do tejto kategórie. Koncom roka ju autor zasielal ako PF-ku a vzhľadom na rok v znamení Svätopluka snáď vyvolala vo výtvarníckych kruhoch aspoň trochu „retribučného“ potešenia.

Rónaiova jazdecká socha je samozrejme virtuálnym pamätníkom. Keďže nepočíta s osadením, nepotrebuje riešiť otázky statiky, proporcie či prípadnej idealizácie zobrazeného. Na neartikulovanom tmavom pozadí levituje akýsi čudný, skôr odpudivý groteskný tvor. Dolná časť hybridnej bytosti pripomína koňa. Z konského trupu sa, do podoby akéhosi neskoro-antického kentaura, dvíha obtlstlá fyziognómia Petra Rónaia. Materiálom, z ktorého je tento samojediný héros „usochaný“ je akási plastelínovo-plazmická hmota (zrejme photoshopová náhražka mramoru), ktorá akoby sa nám roztekala pred očami.

Peter Rónai si o svojom zovňajšku nikdy nerobil ilúzie. Možno preto sú z jeho tvorby najuhrančivejšie práve autoportréty – diela vznikajúce na báze sebamorfovania. Tam kde klasická tradícia idealizuje, „vylepšuje“, tam postmodernista Rónai deformuje, karikuje. Väčšinou vo photoshope, alebo v inom grafickom programe na elementárnom stupni upotrebenia, vytvára všakovaké chtónické kreatúry a hybridné monštrá, ironizujúce (o. i.) aktuálne mediálne ikony. Rónaiovské autopoesis pritom v podstate nikoho neuráža. Veď jedinou múzou jeho „obrazoborenia“ je on sám, jeho vlastná fyziognómia.

Ako ale v tomto prípade chápať rónaiovský sebamorfing? Samozrejme ako ironickú protiváhu podoby (i kauzy) Svätopluka: v dobe problematických hrdinov je najistejším objektom LenOn (autor sám), v dobe politicky sprivatizovaného verejného priestoru privátno-disidentská virtualita, v dobe patetických rečí ťažkotonážna groteska. So Svätoplukom Rónaiom sa klamať nemusíme.