Priznám sa, že s doterajšou tvorbou Jána Triašku som sa zatiaľ stretol len okrajovo, avšak táto maľba ma zaujala na prvý pohľad. Pre mňa pozoruhodná konceptuálna poloha, s akýmsi katarzným účinkom smerom k samému sebe a zároveň zrkadliaca subjektivitu verdiktov výtvarnej kritiky. Premaľovať svoje, pred tým už vystavené obrazy úryvkami neformálnych komentárov výtvarných teoretikov k vlastným maľbám, považujem za pomerne odvážny spôsob vyrovnania sa s kritickou reakciou. Súčasne však obraz, aj bez poznania tohto konceptuálneho backroundu , možno vnímať ako autonómne maliarske dielo s istou výtvarnou kvalitou – k čomu však, podľa mňa, dopomohla práve spomínaná premaľba. A to nás opäť vracia k obrazovému textu a núti nás sa k nemu nejako postaviť - súhlasiť či nesúhlasiť. Už aj podľa autorovho profilu na tomto webe sa zdá, že Triašku kritické hodnotenia jeho diela zaujímajú a tak sa domnievam, že aj týmto obrazom istý diskurz o svojej tvorbe celkom vtipne podnietil.
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.