Lenka Kukurová
To, čo chýba, je to, na čom záleží

V cykle veľkoformátových fotografií Diera Olja Triaška Štefanovič nadväzuje na tradíciu konceptuálnej fotografie düsseldorfskej školy (pohľady na ulice miest realizoval napríklad Thomas Struth). Realitu mestského priestoru zaznamenáva autorka na prvý pohľad dokumentárne, bez figurálnej štafáže, zdanlivo bez príbehu. Význam tejto akoby nezainteresovanej dokumentácie konštruuje až divák svojou subjektívnou interpretáciou. Na jednej strane by sa tak dali fotografie prázdnych miest po zbúraných domoch v mestskej zástavbe chápať ako melancholické. Na druhej strane ako pomerne rázna kritika využívania a spravovania verejného priestoru, čomu zvolený námet skôr zodpovedá. Autorka sa nezameriava na to, čo v meste existuje, ale na to, čo je neprítomné (i keď v inej svojej foto-sérii zaznamenáva priestory ešte pred zánikom). Priestor chýbajúceho objektu je tak fotografiou zmaterializovaný v zmysle gesta Rachel Whiteread.

Každé mesto má svoju historickú pamäť, sprítomnenú aj vo forme chýbajúcej zástavby. V Berlíne sú častokrát prázdne miesta v mestskom priestranstve pripomienkou berlínskeho múru (chýbajú domy, kostoly i múr samotný), v severných Čechách sú takéto diery symbolom chátrania po odsune sudentských Nemcov. V mestách, ktoré žiadna väčšia historická katastrofa nepostihla, sú architektonické diery často realitou katastrofy súčasnej: znehodnotenia verejného priestoru jeho sprivatizovaním. V našich podmienkach stále prekvitajúci divoký kapitalizmus je naklonený nekoncepčným architektonickým riešeniam slúžiacim súkromným a nie verejným záujmom. Fotografický cyklus Olje Triašky Štefanovič je svojím podtextom – naznačením toho, čo príde po dierach, príspevkom ku kritike mestskej architektúry.