Igor Ondruš (1972) skončil Vysokú školu výtvarných umení pred desiatimi rokmi, v roku 2003. Aj keď je to pre dejiny umenia prikrátky čas na zásadné zhodnotenie umelcovho miesta na scéne, treba povedať, že posledných desať rokov na tej domácej maliarskej to bolo obdobie, ktoré maľbu vrátilo do exponovanej pozície sledovaného média. Obnovený záujem vyvolala najmä tá maľba, ktorá viditeľne - v postupoch a témach reagovala na prítomnosť digitálnych médií. Igor Ondruš i keď súčasník tohto maliarskeho obratu, však zostal skôr len prihliadajúcim svedkom než jeho aktívnym účastníkom, už len z jedného zásadného dôvodu – jeho maľby boli na míle vzdialené digitálnemu videniu sveta.
Už počas štúdia Ondrušove „školské“ maľby nezapadali do vtedajšieho obrazu predstáv, ako by mala mladá maľba vyzerať. Aj vtedy bola jeho maľba príliš literárna a sexi. Všetkého príliš. Neprimerane. Dráždivo... Avšak mal šťastie, že v čase jeho štúdia, existoval v prevádzke školy pomerne neuchopiteľný a experimentálny ateliér Vladimíra Popoviča, ktorý svojou výbavou maliara anarchistu nepatril k typickým akademickým učiteľom. Jeho ateliér bol skôr miestom hľadačov a dočasných bludárov, ktorých priťahoval jeho prístup k vyučovaniu tak ezoterického a neuchopiteľného predmetu, akým len učenie maľby a umenia môže byť. Jeho výroky sa dnes dajú vnímať ako nenápadné ponaučenia. Zvykol hovoriť: „Zabudnite na perspektívu a anatómiu nechajte medikom. Keď Vás budú obdivovať pre remeselnú zručnosť – niečo zásadné vám uletelo...Pracuj tak aby si obraz mohol v ktorejkoľvek fáze zanechať (môže ťa prejsť auto). Maľovanie nie sú konské dostihy, strhané kone končia v guľáši....Už druhým ťahom na plátne začínajú šachy. Vnímaj civilizačný šum, vnímaj kozmický dych. Nepotláčajte emócie – ochoriete. Nenechaj si vziať ilúziu o jestvovaní veľkej lásky – neostane ti nič ...“1 Igor Ondruš je ale typom umelca, ktorý keby prešiel akoukoľvek výukou - slobodnejšou, alebo sparťanskou, jeho vyhranené videnie a myslenie je formované „za jazdy“ a nie v pedagogickom procese. Avšak stretnutie s Vladimírom Popovičom bolo práve tým jedinečným stimulom, ktorý Ondruša utvrdilo, že „maľovanie nie sú konské dostihy“ a hodnota umenia nie je v jeho „prispôsobení sa “.
Už od prvých, verejne známych malieb sleduje obmedzený počet tém, v niekoľkých, ikonograficky takmer totožných námetoch. Maľuje erotické (skutočne i zdanlivo) epizódy, prostredníctvom ktorých popisuje svet okolo seba. Od tých, ktoré sa hrajú na pornografiu, či napodobňujú bulvár, k tým, ktoré sú len zdanlivo provokatívne a často skrývajú tie najbolestivejšie pravdy. Ale Ondruš maľbami nielen rozpráva, glosuje, súdi, a kritizuje, ale aj vtipkuje, ironizuje, posmieva sa....Bolo samozrejmé, že postupne od svojich mikro-fantázií a venovaniu sa „ženským“ a vzťahovým otázkam sa jeho kritický tón presunie k „mimo telovým“ pochybeniam a prehreškom. Ondrušova spoločenská kritika, ale ani tu neopúšťa priestor ženského tela. Dalo by sa povedať, že aj jeho maliarsky rukopis hrá dôležitú úlohu v kritickom tóne jeho malieb. Charakteristické Ondrušove kresliarsky obrysové linky ako podporné zázemie expresívnej krehkosti malieb, stoja vo viditeľnej opozícii zdanlivo prvoplánovým scénam jeho obrazov.
S tvorbou Igora Ondruša je to ako s divadelným predstavením. Nedočkavo sa naň čaká, aj keď divák vie na čo ide, lebo je zvedavý na tú ktorú konkrétnu inscenáciu, herca, dialóg, scénu. Máloktorý súčasný výtvarník je tak zviazaný a komunikujúci so svojim prostredím. Aj teraz, keď slová ako kritický, angažovaný a verejný priestor sa stali módnou výbavou nejedného umeleckého aktivistu. Ondrušove maľby, však ani do tohto aktuálne aktivistického prúdu nepatria. Jeho maľba je vždy „iba maľbou“, takže ich kritická podvratnosť je použiteľná len „na stene“, čo sa možno dnešným umeleckým aktivistom zdá príliš málo. Avšak niet väčšej radosti umelca -podvraťáka ako trebárs z predaného obrazu „Pár“ zbohatlickému páru, či „Tatra mountain terror“ umiestneného v zbierke nových „tatranských pánov“. Samozrejme víťazná radosť je zdanlivá. Igor Ondruš to vie a jeho nezameniteľné, svojrázne verejne zdieľané internetové reakcie na každodenné kultúrne udalosti sú nielen kritickým denníkom, ale aj svedkom neistôt a pochybností súčasného umelca. Prednedávnom tiež napísal: „Desí ma ten súčasný ,,stav ducha a mysle'' umelca, ktorý už TVORÍ s vedomím, že umenie je len pre banky, korporácie, IT megafirmy, pre superbohatých jedincov, pre superbohaté rodiny, investičné skupiny, LEBO LEN ONI ZAPLATIA TOĽKO VEĽA PEŇAZÍ umelcovi, ktorý si chce žiť tiež ako prasa v žite, chce tiež (možno) Bentley, jachtu, hodinky a iné p******y. Zvrháva sa to v umeleckých hlavách. Umelci umelecky a filozoficky milujú tých, čo majú prachy. Tých čo nemajú na to (na nich) považujú za lúzrov- pre nich svoje UMENIE nerobia. Hoci absolutná väčšina umelcov sú pôvodom lúzri. A absolútna väčšina umelcov aj lúzrami zostane. Ale sny sú ,,mokré''. SWEET DREAMS ARE MADE OF THIS ... Takmer každý súčasný umelec je čosi ako šašo či exkluzívna štetka pre ekonomicky najúspešnejšiu vrchnosť ľudstva. A niektorí aj ,,pasú'' umelcov. A umelci ,,to'' radi. Lebo tvoriť je lepšie ako robiť (chodiť do roboty)“. 2
Poznámky:Beata JABLONSKÁ, Déjá vu 2000-2010, Danubiana Meulensteen Art Museum, Bratislava: 2011, katalóg k výstave, s.5.
2.
http://kultura.sme.sk/diskusie/user_profile.php?id_user=177889
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.