Prednedávnom mi prišla pozvánka na výstavu Súčasná slovenská geometria. Samozrejme, dielo Emöke Vargovej tam nebolo. Ale pozerajúc s prižmúrenými očami na jej obraz Bez názvu, 2010 strácam pevné obrysy argumentov, prečo by tam nemalo byť. A keďže, dnes v mene stierania a prekračovania hraníc jednotlivých médií a tendencií prižmurujeme oči priam metodicky, viem si predstaviť, že obraz pravidelného rastra farebných škvŕn z roztopených vrchnáčikov PET fliaš je zaujímavým prekročením formálnej a obsahovej prísnosti geometrie pôvodnej moderny. Viem, že zámerom autorky nebolo vytvoriť geometrické dielo. To asi nie. Ale tak ako som v príhovore jej poslednej výstavy povedala, že: „dokáže byť solitérom, ale nie outsiderom, sebavedomou hráčkou umeleckej scény a nepatriť do žiadneho generačného, či záujmového klanu“, teraz ešte dodávam, že s eleganciou sebe vlastnou sa nedá zaradiť do žiadnej overenej kolónky trendu, smeru či štýlu. Pohybuje sa v priestoroch niekde medzi objektom, ready-madom, kresbou a maľbou. Ich hranice ju nezaujímajú. Prehliada ich. Pretože „jej veci“ majú viac menej súkromný charakter, sú niečím, čoho sa denne dotýkala ona, a zvlášť jej dieťa. (Aktuálny stav: Emöke Vargová má šesť ročnú dcéru). Jej terajší vzťah k intimite ale nemá, „žensky nasladkastý“ charakter. Ide skôr o fyzicky dôverné poznanie všetkých tých drobností a vecičiek, ktoré dokáže vytiahnuť z reálne žitého sveta a vtiahnuť do iného, imaginárneho - umeleckého. Navyše, tento prechod je fyzicky zachytený umeleckým dokumentom premeny, ktorým je samotné výsledné dielo. Takže umelohmotné zvieratká, prívesky, kelímky od jogurtov, vrchnáčiky z PET fliaš, detské formičky sa menia raz na abstraktný svet tvarov a farieb, inokedy na animované krajiny kvetov, medúz, a prapodivných tvorov. Emöke Vargová možno nikam napatrí, ale môže to platiť aj obrátene: je tam, kde ju chceme mať.
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.