Alexandra Tamásová
Pohyb medzi mikrokozmom a makrokozmom. Aktuálna tvorba Pavly Scerankovej

Pavla Sceranková (1980) je vekom síce mladá, ale tvorbou už zrelá umelkyňa. Rodáčka z Košíc, žijúca vyše desať rokov v Prahe, sa na susednej scéne úspešne etablovala. Takmer sa dá povedať, že v Česku je o nej počuť viac, než u nás – a to je škoda. Našťastie viacerí slovenskí kurátori a teoretici (napríklad Gabriela Kisová, Nina Vrbanová, Vladimír Beskid a ďalší) si všímajú Scerankovej kvality a snažia sa ju „ťahať“ aj do nášho kontextu – či už výstavami, textami alebo inou formou prezentácie.

Hoci Sceranková absolvovala na pražskej AVU odbor Intermediálnej tvorby, a jej prácu skutočne charakterizuje intermedialita viac než čokoľvek iné, pre mňa osobne je predovšetkým sochárkou. Nie osobou tesajúcou či modelujúcou, ale sochárkou súčasnou, ktorá nielen že napĺňa, ale priam spoluvytvára obsah slovného spojenia „súčasné sochárstvo“. Hmotné artefakty, ktoré vytvára (odhliadnuc teraz od videí, animácií apod.) možno označiť viac za objekty než sochy. Ich súčasťou, resp. hlavnou zložkou býva v niektorých prípadoch nájdený objekt, spravidla autentický predmet z autorkinho rodinného prostredia. To sa týka komornejších prác malého formátu (napríklad séria Na návšteve, 2010). Druhú veľkú časť Scerankovej „materiálových“ diel tvoria rozmerné objekty, „postĺkané“ (resp. zošroubované) z lacných drevárskych materiálov ako OSB dosky, MDF-ka, či preglejka, evokujúce (dnes takú populárnu) estetiku DIY (Karaván lásky, Idem, obe z roku 2009). „Sochárske“ na týchto objektoch je to, že sú postavené na očividnej rukodielnosti; vždy ja v nich citeľná autorkina manuálna práca, takmer si vieme predstaviť konkrétne postupy, ktoré použila. Dalo by sa povedať, že prostredníctvom jasnej stopy sme si vedomí Scerankovej fyzickej prítomnosti, jej živej, aktívnej telesnosti. Tá sa prenáša aj do zamýšľanej interaktivity s divákom, ktorý je pozývaný, aby sa diel dotýkal, manipuloval s nimi, či priamo do nich vstúpil.
Autorka je známa aj svojimi videami, ktoré tiež vychádzajú z témy, resp. sú analýzou sochárstva, čomu zodpovedá aj jej vlastný terminus technicus „video-sochy“ (napr. séria videí Krabicovanie z roku 2005).

Scerankovej sochy teda nikdy nie sú „len“ sochami – ich význam, pôsobenie, ale aj forma sa rozvetvujú do najnečakanejších (a preto zábavných) smerov. Na začiatku každého diela je osobný zážitok – spomienka, niekedy sen. Pokus o prepis mechanizmu, akým vzniká vnem, prípadne spomienka, je vlastne základnou metódou autorkinej práce. Je to pevná báza, vďaka ktorej má jej tvorba konzistentnosť, ale nestráca možnosť prakticky nekonečných variácií. Priznaná subjektivita vo výbere námetov sa napodiv v samotnej realizácií zrazu mení na prekvapivo všeobecne platnú výpoveď, za ktorou cítime veľmi poctivé rozmýšľanie o vhodnej forme, očisťovanej až na minimum; tak aby bolo vyjadrené všetko, čo treba, ale nič navyše. V istom zmysle je námetom Scerankovej prác obsah jej hlavy (mozgu, duše...) – úplne konkrétne, až intímne skúsenosti, pocity, obrazy.

Preto možno viacerých prekvapila svojou výstavou v Galerii Hlavního města Prahy v tomto roku, ktorá niesla názov Žena na Mesiaci a zaoberala sa témou vesmíru. Názov výstavy je inšpirovaný rovnomenným nemeckým sci-fi filmom z roku 1929. Zároveň, ako je u Scerankovej zvykom, jeden z vystavených artefaktov je rozpracovaním, či zhmotnením reálneho zážitku – stretnutia s obéznou ženou na plavárni. Ústredné dielo na výstave – Prvá žena znázorňuje mohutnú kovovú postavu, nesúcu na chrbte šatňovú skrinku – neuveriteľné, ale pritom fungujúce prepojenie „banálneho“ zážitku a univerzálnej témy, akou je fenomén dobýjania vesmíru a takmer úplná absencia žien v tomto procese. Inštalácia s názvom Planetárna sústava pozostáva z obrovských klbiek vlny, zastupujúcich planéty našej Slnečnej sústavy. Diváci boli vyzvaní k pleteniu šálov z týchto klbiek, ktoré následne spojili „planétu“ so stredovou osou, predstavujúcou Slnko. Teda typicky ženská, spoločensky neexponovaná činnosť akou je pletenie, je tu povýšená na symbol tvorivej energie, udržiavajúcej chod celého vesmíru. Ženy, ako je známe, tvoria naprieč celou históriou len malé percento medzi uznávanými umelcami, vedcami, či inak spoločensky oceňovanými profesiami. Sceranková namiesto aby tento fakt kritizovala, jednoducho stavia oba spôsoby tvorenia a sebarealizácie (mužský – spoločensky aktívny, a ženský – materský) na rovnakú úroveň, ukazuje že hoci sú rozdielne, majú z globálneho pohľadu rovnakú hodnotu.

Súčasťou výstavy je tiež sochárske znázornenie vzlietajúceho raketoplánu, kde je jednoduchý model zmnožený, aby boli zachytené viaceré fázy pohybu. Rad raketoplánov smerujúcich kamsi nahor má evokovať mužský princíp, napadá ma prirovnanie k uctievanému lingamu boha Šivu. Voči mužskosti sa autorka nevymedzuje, ale ju zahŕňa do výstavy ako nevyhnutné doplnenie ženskosti, bez ktorého by sme nemohli hovoriť o úplnosti.

Vo vzácnej harmónii tak výstavný projekt v sebe spojil motív osobného a univerzálneho, súkromného a verejného, mužského a ženského, mikrokozmu a makrokozmu. Vzniká otázka, aký vzťah má Scerankovej tvorba k feminizmu. Implicitne zrejme ide o príklon k esencializmu, teda zdôrazňovaniu vrodených daností určujúcich „mužskosť“ a „ženskosť“. Ale to nie je dôležité. Oveľa zaujímavejšie je, že ide o „feminizmus“ na takej úrovni, kde už tento pojem stráca zmysel, pretože je to „feminizmus“, ktorý sa voči ničomu nevymedzuje, nič nekritizuje. Namiesto oddeľovania naopak integruje, namiesto protikladov ponúka jednotu, namiesto NIE hovorí ÁNO.