Mira Sikorová-Putišová: Na margo projektu Grey Gold

Nestáva sa často, aby galéria, ktorá spadá do kategórie „regionálnych“, priniesla publiku kvalitný titul zo zahraničia. Nedávno ňou bola Nitrianska galéria, ktorá ponúkla publiku výstavu „Grey Gold – české a slovenské umelkyne 65+“. Spolu s publikáciou venovanou problematike tvorby najstaršej generácie žien ako sociologickému fenoménu sú výsledkom výskumného projektu Fakulty umění a designu Univerzity J. E. Purkyně v Ústí nad Labem a Domu umění města Brno.

Status výnimočnosti tejto výstavy podporil aj intenzívny mediálny ohlas – reflektovali na ňu všetky mienkotvorné denníky: SME, Pravda aj Denník N. Podľa mňa sa však nachádza aj v tom, že otvorila možnosti pre úvahy o starších výtvarníčkach u nás, presnejšie o „(ne)viditeľnosti“ tejto generácie - o tom, čo ju vlastne spôsobuje. Nasledovný text nemá ambíciu komplexnej analýzy osadenstva umelkýň na Slovensku vo veku okolo päťdesiatky a vyššie, dané autorky v ňom uvádzam najmä preto, lebo ich pokladám za najvýraznejšie predstaviteľky svojej generačnej vrstvy. Použitý pojem staršia generácia tu označuje „zvyšok“, ktorý zostáva, ak ju oddelíme od mladej (úzus ju limituje vekom do 35, prípadne do 40 rokov). Jej spodnú hranicu tak tvoria výtvarníčky nachádzajúce sa dnes na hranici alebo už v tzv. stredných rokoch - najmä Ilona Németh, Emӧke Vargová, Pavlína Fichta Čierna a Denisa Lehocká.

Tieto umelkyne budú pravdepodobne tvoriť jadro budúcej grey gold. Nejde tu o pokus „predvídať budúcnosť“, skôr o poukázanie na fakt, že v globálnejšom meradle má dnes množina aktívnych autoriek v staršom veku - nielen za hranicou mladej generácie, veľmi malé zastúpenie. Je to tak, aj keď k nej priradíme ďalšie autorky, ktoré sa do výberu výstavy nedostali z dôvodu nedosiahnutého veku daného jej koncepciou: Annu Daučíkovú, Veroniku Rónaiovú a Máriu Balážovú a nakoniec najstaršie, ktorých tvorba na nej predstavená bola: Janu Želibskú, Evu Cisárovú – Minárikovú, Milotu Havránkovú a Kláru Bočkayovú.

Oproti českej slovenská časť výstavy pozostávala z oveľa skromnejšej skupiny autoriek. Hlavným dôvodom je (v porovnaní so situáciou na českej scéne), že výrazná väčšina tých, ktorých tvorbou sa v 60. rokoch začala emancipácia slovenského umenia, už bohužiaľ nežije, alebo sa odmlčali (napr. T. Klimová, D. Binderová, M. Bartuszová či M. Haberernová – Trančíková). Nízky počet činných výtvarníčok vyššieho veku je viditeľný najmä ak ho porovnáme so stavom v mladej generácii, kde je situácia v prospech počtu žien výrazne priaznivejšia i oproti 90. rokom. Badateľná zmena zrejme nastane neskôr, keď sa v kategórii starších (v strednom veku) ocitnú ďalšie umelkyne (predovšetkým D. Sadovská, A. M. Chișa a L. Tkáčová), ktoré sa popri prvých menovaných podobne podpísali pod emancipáciu slovenského umenia. Jej súčasťou boli tiež výtvarníčky, ktoré sa z rôznych dôvodov prestali venovať tvorbe, nesporné však je, že by obohatili dnešnú strednú generáciu (najmä S. Bubánová, E. Filová, G. Binderová).

Samotná množina aktívnych (a kritikou rešpektovaných) autoriek v strednom veku je teda podobne chudobná, ako tá, ktorú zastupovali naše autorky na výstave Grey Gold a ich (len o kúsok) mladšie, výstavy nezúčastnené, kolegyne. Tento jav tak môže pôsobiť paradoxne, keďže strednú generáciu predstavujú umelkyne so „štartom“ v 90. rokoch, období, ktorému je vo všeobecnosti pripisovaný výrazný prienik žien do umenia.

Projekt Grey Gold nepriamo reaguje na viditeľnú preferenciu umenia mladých tvorcov v súčasnej prevádzke umenia. Tá súvisí s faktom, že prehodnotenie či prezentácia tvorby staršieho etablovaného autora, je v prvom rade otázkou erudície teoretika umenia, resp. kurátora výstavy, a predpokladá zvýšenú mieru jeho profesionálnej zodpovednosti. Možno i preto sa zdá byť jednoduchšou cesta predstavovania umenia mladých, podieľanie sa na jeho kontextualizácii a určovaní mu miesta na mape aktuálneho diania. Ide však len o zdanie, v zásade by mala byť otázka profesionálnej zodpovednosti rovnaká v oboch prípadoch. Problematickejším je neschopnosť/nemožnosť zabezpečiť prezentácii zodpovedajúci rámec- napríklad realizovať výstavu obsiahlejšieho formátu, sprevádzanú katalógom, prípadne vydaním monografie. I preto sú výstavy umelcov strednej a staršej generácie v portfóliách galérií (mám na mysli financované z verejných zdrojov) skôr v menšine. (Problému je venovaný starší text Niny Vrbanovej: Kód mladosti – sociológia výstav na Slovensku publikovaný v Jazdec – print nástenky o súčasnom výtvarnom dianí, č. 1/2011). Aspekt „odpovede“ na preferenciu neustáleho dopytu po mladosti je nosnou časťou koncepcie výstavy (a navyše má zdroj v uskutočnenom výskume). Spolu s gendrovým rozmerom je dôležitým spojivom medzi obsahovo a formovo pomerne rozdielnymi prezentovanými dielami jednotlivých umelkýň. Druhým, nemenej podstatným a podobne stmeľujúcim prvkom, je to, že výrazná väčšina z nich má príslušnosť k avantgardným a neoavantgardným tendenciám, v súčasnosti už len ojedinelo prezentovaným na pôdach galérií. Ak si uvedomíme vizualitu a povahu aktuálneho umenia, bol to ďalší dôležitý stimul k návšteve výstavy.

Apríl 2015