Stano Filko na svojej samostatnej výstave v Ursula Wendtorf Galerie, Duseldorf. 1969. Farebný diapozitív. Archív SF, SNG Diela zo sérií Grafický list (1966), Realita (1967), Mapy sveta (1966 – 1967)


„Filko vedel byť vizuálne účinný bez toho,
že by pripúšťal akékoľvek dekorativizovanie“
Nina Vrbanová, Lucia Gregorová-Stach a Aurel Hrabušický


Rozhovor o výstave Stana Filka
v Slovenskej národnej galérii
/ časť, celý je publikovaný v tlačenom periodiku /


Nina Vrbanová (NV): Stano Filko zomrel v októbri minulého roka. Slovenská národná galéria (ďalej SNG) plánuje jeho rozsiahlejšiu retrospektívu, predpokladám, že vrátane očakávanej knižnej monografie, predstaviť po rekonštrukcii svojich výstavných priestorov na Vajanského nábreží. Aké boli Vaše motivácie pripraviť túto jeho – takpovediac – „medzivýstavu“?

Lucia Gregorová-Stach (LGS): Termín „medzivýstava“ znie ako bod na dráhe, ktorej vyústenie predpokladáme v budúcnosti a naozaj sa dá takto vnímať. Tak, ako nemožno tvorbu Stana Filka a jeho život vtesnať do nejakej jednoduchej lineárnej narácie, podobne nemožno nič také očakávať od výstupov odborne spracúvajúcich jeho tvorbu, čiže od výstav a publikácií. Nie je to jediná cesta, na ktorej sú rovnomerne rozosiate body ako zastavenia. Rozhodujúce boli dva vstupné fakty – rozsiahlosť jeho tvorby a nedostupnosť elementárneho kunsthistorického spracovania autora. Samozrejme, sú tu stopy pionierskej práce kolegov a zberateľov, ktoré sú dnes mimoriadne dôležité. Takže námetom bola naliehavá potreba začať niekde in medias res, samozrejme s vedomím, že je to dlhodobá práca, plánovaná na mnoho rokov dopredu. Usporiadali sme samostatnú výstavu vo Varšavskej národnej galérii Zachęta (spolu s Joannou Kordjak). Medzitým Stano odišiel a situácia sa zmenila ešte radikálnejšie. Mnohé diela a dokumenty, ktoré sme ešte dnes mohli ukázať, by v prípade, že ich nezachytíme hneď, nemuseli byť o niekoľko rokov prístupné vôbec. Plánovať retrospektívu na 5 rokov dopredu a povedať, čo bude jej výsledkom a ako bude koncipovaná, nielenže nie je ľahké, nie je to vlastne možné. Začali sme predstavením a pomenovaním raných diel, vytvorením základnej charakteristiky a koncepcie čítania, periodizácie celého oeuvre Stana Filka. Hovoríme síce akoby nevážne o „medzivýstave“, ale vyše polovica diel z nej ešte na Slovensku (alebo vôbec) nebola vystavená. Mnohé originály boli známe len z čierno-bielej Filkovej legendárnej autorskej publikácie z roku 1970. Považujem ju preto za nevyhnutné medzipristátie – nazvala by som ju skôr medzníkom než medzivýstavou.

Aurel Hrabušický (AH): Možno ešte doplniť: samozrejme, že obmedzený priestor Esterházyho paláca (jedno poschodie) nás núti, či chceme alebo nie, urobiť nejaké radikálne zúženie obsiahlej témy akou je „Stano Filko“ alebo „systém SF“. Aj s ohľadom na pripravovanú publikáciu, ktorá má priblížiť prvú časť – prvé dvadsaťročie jeho práce, sme chceli objasniť začiatky – začiatky sú vždy dôležité pri každom umelcovi. Tomu zodpovedá aj dramaturgické zameranie výstavy. Čiže ona je akoby aj trochu retrospektíva – čiastočná a skrátená retrospektíva za určité obdobie – tých 20 rokov. Ale zároveň je, a to možno Lucia doplní, že trochu by chcela naznačiť, aj čo bude ďalej. Uvedomovali sme si, keď sme výstavu koncipovali, že nemôžeme urobiť len striktný historický rez. Nedajú sa celkom vyhodiť, resp. oddeliť minulé vrstvy od posledných autorských vrstiev. Čiže hľadali sme cestu, ako priblížiť začiatky, aby divák mal plastický obraz o tom, ako rozsiahle a členité dielo vznikalo, ale zároveň, aby takpovediac – mal nejaký výhľad aj na koniec.

NV: Ak mám správne informácie, tak na pôde Vašej inštitúcie už dlhšiu dobu prebieha výskum – dá sa povedať že – celoživotného diela Stana Filka. Získali ste ho, teda jeho pozostalosť, do exkluzívnej správy. Možno aktuálnu výstavu spolu s katalógom, ktorý ste k nej vydali, vnímať ako partikulárny výstup výskumu, ktorý realizujete? Ako vôbec tento proces u Vás prebieha? Na čo sa v ňom prípadne špecializujete alebo zameriavate?

LGS: Výstava je partikulárnym výstupom výskumu, ktorý po rokoch naštartovalo záchranné zastrešenie deponátu diel Stana Filka v roku 2014 našou galériou. Minulý rok sa stal súčasťou umelcovej pozostalosti, je to však žiaľ len fragment. Niektoré diela, ktoré si ešte všetci traja pamätáme a poznáme z mediálnych výstupov, dnes už dohľadať nedokážeme. Výskum teda nemôže prebiehať len v tomto konvolúte diel a na základe informácií, ktoré prináša. Musíme umiestniť fragmenty a stopy na väčšiu mapu Filkovej tvorby, ktorú sa postupne snažíme nakresliť aj za pomoci zberateľov, pamätníkov a kolegov – myslím, že inak to ani nebude možné. Dôležitým podnetom, aby sa s tým začalo, bol archív, resp. jeho dochovaná časť v 36 kancelárskych zakladačoch – samostatné dielo, ktoré zrkadlí Filkov „systém SF“. Archív SF, ako sme ho nazvali, predstavuje návod na čítanie Filkovho myslenia v rôznych „jednotlivinách“, rôznych médií a nosičov, rozličných typov a rozmerov, zmesi originálov a dokumentov. Ale podstatné je, že nejde o archív v zmysle dokumentácie, ale skôr o autentické umelecké dielo, meta-dielo, ktorým sa Filko retrospektívne pozerá na vlastnú tvorbu a život. Všetko v ňom je prepojené, systematizované v určitom poriadku, ktorý nám dáva možnosť nahliadnuť aj na metódy ako kategorizuje, spätne preznačuje, nazýva a katalogizuje aj svoje staršie diela. To sme uplatnili aj na výstave – „položky“ z Archívu SF a trochu tých nových vrstiev, nemá zmysel celkom sterilizovať ranú tvorbu Stana Filka ako odtrhnutú od celku. Tvorba 60. a 70. rokov tvorí akési základy, z ktorých vyrástla celá stavba, to dramaticky sa meniace, ale nakoniec veľké syntetické dielo, ktoré Filko vytvoril.

NV: Pán Hrabušický, čo to konkrétne je, čo obsahuje tento archív Stana Filka? Rada jeho „šanónov“ je pomerne známa, mnohí sme ich skutočne vnímali ako archívny materiál. Lucia hovorí, že vníma tento materiál ako samostatné umelecké dielo. Čo to konkrétne je, čo obsahujú tieto „šanóny“?

AH: Sme si vedomí, že je to síce obsiahly, ale predsa len fragment archívu. Boli sme svedkami toho, ako v podstate bez ohľadu na nejakú perspektívu alebo dôležitosť udržiavania toho archívu v celistvosti, sa začal rozoberať. Záleží nám na tom, aby sa ten archív zachoval v čo najväčšej možnej celistvosti aj preto, lebo si myslíme, že je to ako celok unikátna vec. Na rozdiel trebárs od oveľa známejšieho Kollerovho archívu, ktorý sa neustále prezentuje a reflektuje. Kollerov archív je síce obsiahly – neskutočne obsiahly konvolút rôzneho typu dokumentov, ale nikdy nebol štruktúrovaný ako autorské dielo. Kdežto Stanov Filkov archív je jednoznačne tej povahy, kde sa myslí až na detaily – na farebnú symboliku jednotlivých „šanónov“, ich označenia, atď. Je to v podstate možné vnímať ako jednu veľkú stavbu, je to taká archívno-administratívna verzia toho jeho konečného „Korábu“.

LGS: Ja ho nazývam komplikovaným návodom – manuálom „systému SF“.

AH: Je to akoby viac konceptuálna verzia jeho „Archy“. Čiže je to pomerne vzácna vec. Bežne to v našom umení asi neexistuje, neviem o tom. Preto by sme ju radi vnímali ako celok. Samozrejme, ďalšia vec je už na diskusiu: Stano Filko, ako vieme, prvé desaťročie neustále štruktúroval celok svojho diela, aj historické veci, neustále ich vizuálne menil, aj pojmovo ich dosť dooznačoval, akoby ich chcel dopovedať nejakým spôsobom, presnejšie pomenovať, usúvzťažniť ich v celku. Ale do akej miery my, ako historici umenia, toto máme brať nejakým spôsobom vážne? A to je vlastne problém, keď robíte výstavu, keď musíte na pomerne malej ploche predviesť pomerne široké spektrum tém, aj vizuálne spektrum problémov. Keď idete striktne podľa toho, čo je v tých „šanónoch“, tak nemôžete predniesť integritu toho, čo je v nich, alebo čo je vlastne v týchto schránkach, ktoré nejakým spôsobom lepšie integrujú rozmanitosť jeho produkcie – aj historickú, aj vizuálnu – než ako keď to prezentujete na výstave. To ja vnímam trošku ako problém, a tam mi možno chýbala aj možnosť viacej niektoré veci rozviesť do šírky a do väčšieho rozsahu. Tam napríklad, niekedy sa môže stať, že niektoré spojenia nie sú pri podrobnejšom objasňovaní dostatočne pochopiteľné pre nie celkom informovaného návštevníka. To vnímam ako isté riziko takéhoto typu podnikania – prezentovať Stana Filka len cez archív. Teda presnejšie povedané – prednostne cez archív.

NV: Pracovali ste s týmto archívom, alebo pomáhali ste si ním napríklad pri datovaní Filkových diel, ktoré vieme, že je v mnohých prípadoch problematické? Môže táto jeho databáza slúžiť ako navigácia?

LGS: Tušíš odpoveď: absolútne nie, je to samozrejme mystifikácia a mýtotvorná snaha sebareflektujúceho tvorcu zachytiť to svoje „toto total“ o všetkom na svete aj mimo neho. Takže pre historika umenia je práca s ním nočná mora! Orientujeme sa podľa určitých záchytných bodov, ako ten, kto zablúdi v labyrinte (smiech). Pri spracovávaní sa samozrejme treba opierať najmä o kontextuálne zdroje, o literatúru, o dobovú spisbu. Máme k dispozícii fragment, ale keby sme mali napríklad aj celý Filkov archív, práca s ním by bola podobná, keďže je založený na mystifikácii a budovaní autorskej legendy ako komplikované konceptuálne umelecké dielo, nie je to pomocný aparát. Javí sa ako systematizácia niečoho už vytvoreného, ale je to skôr naopak – novou kategorizáciou už vytvoreného sa stáva novou entitou, ktorá musí byť znova poznaná. Reťazenia významov v nej sú nové, sú iné, ako boli tie, ktoré sú na vstupe. Samozrejme, niekedy nájdeme diapozitívy, fotografie, kresby, rôzny historický materiál a zaujímavé informácie, ktoré pomôžu inej veci, ale v podstate je to detektívna práca.

AH: Áno, tento archív pomáha skôr nepriamo. Sú tam niektoré typy vizuálnych alebo textových dokumentov, ktoré majú svoju relevanciu samy o sebe. To znamená, že tie musíme nejako odčítať, nejako ich určiť, zaradiť, ale predsa len ako sú – svojou čistou existenciou, nejakým spôsobom umožňujú interpretovať. Nemusia byť vždy dotknuté nánosom autorskej interpretácie. Ponúkajú nám možnosť aj samé o sebe. Dobrý príklad je Filkom interpretovaný list z katalógu Arte de sistemas 1971 v Buenos Aires,je tam vrstva jeho novej autorskej interpretácie(to vsadenie do systému Ego), ale zároveň jednoznačne presvitá pôvodné, a nám nateraz neprístupné dielo, ktoré vtedy poslal na expozíciu. Pôvodný list z katalógu existuje iba ako starý vyšedivený xerox, ktorý mám ešte od neho asi 15 alebo 20 rokov. A jediný existujúci originál je už vlastne autorskou interpretáciou. Čiže áno, takto nepriamo sa dá odkryť. Ale to je zas, ako hovorila Lucia, detektívna práca. Alebo je to niečo také ako fiktívna archeológia – musíme akoby odkryť neskoršie vizuálne vrstvy tých komentárov, a pozrieť sa aj na základné vrstvy.